Prvá myšlienka pri precitaní zo spánku sa zatúla k Tebe, ale len na krátko, vytlačená rozmáhajúcim sa vedomím. Zatváram oči, budík prestavujem o ďalších päť minút a takto to potom opakujem ešte asi trikrát. Keď je už ozaj neskoro šuchcem sa do kúpeľne, pohľad skĺza na mozaiku z našich fotografií - obrázky z New Yorku, od Teba z domu, odtiaľto z NC. Vyzeráme ako dokonale šťastný pár: smeješ sa na lavičke v parku, sŕkajúc ľadovú kávu, na inej ma bozkávaš a na ďalšej sa na mňa zo zeme z tureckého sedu pozeráš tými vražedne krásnymi očami. Nasilu odtŕham zrak, spomienky odplaším len s námahou a dočasne - dnes ma určite prepadnú ešte tisíckrát. Si všade. Moja koncentrácia na to, čo sa aktuálne okolo mňa deje je úbohá. Žijem v spomienkach, nezmyselných konštrukciách, staviam vzdušné zámky. Načo zmysel a rozum, keď celé vedomie kočírujú prudké emócie. Cítim sa ako odsúdenec za vraždu, čo som nespáchal, cítim neustály smäd, čo neviem ničím uhasiť, cítim zmätok, ktorý si neviem nijak vysvetliť. Neviem pociťovať radosť, zadosťučinenie, pocit dobre vykonanej práce...
Je krásna, teplá noc, 2 hodiny ráno a ja Ti nesiem do práce horúcu kávu a čerstvo uvarenú kukuricu. Cez cestu mi prebehne srna a potom Ti o tom rozprávam, keď sa ku mne túliš...
Je noc, pozeráme na hviezdy počas relatívne teplej januárovej noci a fajčíme. Rozprávaš mi príbehy o ľuďoch, ktorých som nikdy nevidel, no napriek tomu mám pocit, že ich poznám už roky - rovnako ako Teba. Poznám Ťa? Poznal som Ťa niekedy?
Je noc, teplá, studená, upršaná - čo na tom záleží, keď tu nie si? Cez deň tŕpnem, či mi nezazvoní telefón, kontrolujem ho každú polhodinu, či som ho náhodou neprepočul. Šéfka Heather včera prišla do kuchyne niečo si prichystať pod zub. Z jej vlasov cíťiť známu DKNY jabĺčkovú vôňu, presne takú, čo si mala tak rada. Do Barefootu sa vrátila Kerry, s ktorou ste spolu "waitovali", Slava na svojom typickom skútri, čo sme mu predali pivo keď ešte nemal 21 a Chris tak potom strašne zúril. Pamätáš sa ešte? Alebo lepšie, chceš si ešte pamätať? Premýšľaš aj Ty nad tým, čo bolo a bude?
Po dnešnom telefonáte je všetko už definitívne jasné. Príslovie čas lieči všetky rany má zelenú.
"Ta láska bláznivá, žel, trvala jen krátce,
jen léta malý díl a podzim necelý.
Z jemného tkaniva z dopisu kamarátce
čas barvy roztřídil a zbarvil ocelí."
"Jen léta malý díl a podzim necelý,
kavárna osiří, když stolky osamějí,
já město proslídil, vše šedá prúčelí dýchají Sibiří, steskem a beznadějí
a vítr východní, naráží do veřejí, jak klošár zestarlý na schodech k Notrdamu"
"Co zbylo? Ticho dní, jenž měla nejraději a stesk co nežárlí..."
Karel Kryl - Kdo jsem, 1993
