Mali čisté srdiečka a každý z nich iné. Niektorí si zvedavo obzerali hračky, iní plakali a iní sedeli na chodbe a nechceli sa pohnúť od svojich topánok...
Netušila som, ako mi zasiahnu do života a ako ma zmenia...
Stretávali sme sa každý deň, rozprávali, hrali, obrusovali...
Stali sme sa rodinou.
Vyrástli.
A včera bol pre nich jeden z vážnych dní. V septembri idú do školy. Lúčili sme sa....
Keďže sa blíži koniec roka, rozdávali sme aj vysvedčenia. A nielen že sme ich rozdávali, ale aj dostávali.
Aj ja som držala po prvý krát škôlkárske vysvedčenie s citátom, ktorý mi vyrazil dych.
Mimochodom nám ho zanechala Božia služobnica Matka Františka Lechnerová, zakladateľka našej Kongregácie. Počula som ho mnoho krát, ale niečo mi povedal až včera:
Príklad je ako pečať, ktorá zanecháva trvalé stopy v citlivých srdciach.
Pozerala som sa na našich anjelov. Stáli oblečení v bielych tričkách s logom škôlky.
Neusmievali sa. Boli smutní, pretože sa niečo v ich živote končí... A boli iní ako pred troma rokmi...
Nechtiac prichádzali o svoje krídla, ktoré im vytrhli rôzne životné udalosti: rozvody, hádky, nevypovedané „prečo?“, samota, či neprimerané nároky zo strany rodičov...
Anjeli v ľudskej podobe prichádzali. Rozprávali o svojich zraneniach i radostiach – niekedy slovom, inokedy zasa gestami. Plakali alebo sa smiali. Vysmievali sa a občas povedali aj slová, ktoré nie sú hodné dôstojnosti človeka...
A zároveň boli krásni a čistí. Vedeli počúvať a dovolili, aby som im utrela slzy. Prišli a poprosili o pomoc. Odpustili kamarátovi a excelentne vedeli milovať.
Pomáhali menším deťom. Objímali a milovali...
Boli vernou kópiou dospelákov...
Ak „kradli“ hračky – vyšlo najavo, že ocko s mamkou sa hádali o peniaze a oni nechcú, aby sa hádali, tak chceli hračky predať.
.. Ak udreli kamaráta, bolo to preto, že to urobil aj kocúr Tom v rozprávke... Len s tým rozdielom, že myška, ktorú udrel sa postavila a utekala ďalej, a „udretý kamarát“ sa rozplakal...
Ak sa hrali na rodinu, ak varili a piekli... tak najväčší problém riešili vtedy, keď nemal ísť kto „vyvenčiť“ psa...
Včera som mala možnosť pozrieť sa 16. anjelom do očí. Podali sme si ruky a objali sme sa. Mali sme trému...
Vieme o sebe toho veľa... A veľa sme sa naučili. Ja i oni...
Boli iní. Poznačení minulosťou a istotou, že všetko sa môže zmeniť.
Keď sme prichádzali z mesta do škôlky, niektorí z nich sa pýtali: „A budeme môcť sa ešte vrátiť?“
Milé detváky,
chcem vám povedať, že dvere ostávajú pre vás stále otvorené. A to nielen dvere, na ktorých je kovová či umelá kľučka, ale aj dvere môjho srdiečka...Vždy keď sa pozriem na Vaše tablo, budem Bohu rozprávať príbeh o vašom živote, o živote malého uplakaného anjelika, ktorý rastie, aj napriek tomu, že mu dnešný svet láme krídla...
Nech sa vo vašom živote stane čokoľvek, vždy bude niekto, kto sa bude za Vás modliť.
PS: Pred pár rokmi chodil do našej škôlky Riško, ktorého si Boh povolal, aby sa stal najkrajším anjelikom v nebi. Včera, ste spievali jeho pesničku: „Boh sa na nás usmial, on je Gavalier...“- znela práve vtedy, keď odchádzal do neba, aby na každého z vás dával pozor a aby vám „lepil krídla“.
On dáva na každého škôlkára pozor, nebojte sa a držte sa.
PS1: Na začiatku som písala o tom, že som dostala zvonkohru - s anjelikmi - a krásne hrajú. Verím, že aj vy budete krásne hrať svojimi životmi každý deň, na radosť tým, s ktorými sa stretávate.
PS2: A už o vás písala aj pani učiteľka Kornélia:
http://korneliakovacova.blog.sme.sk/c/153686/Zbohom-skolkalucime-sazbohom-krasny-detsky-cas.html
PS3: Teším sa na každé stretnutie s Vami.
Damiána
