Dnes, keď som počúvala človeka, ktorý mi za 20 minút nepovedal ani jednu pozitívnu vec, hoci som ju od neho čakala a myslím, že právom.
Vtedy som sa začala zamýšľať nad guľašom. Alebo presnejšie. Nad tým, ako moja známa varila guľáš so svojou vnučkou. Malá Natália mala 6 rokov a prázdninovala u svojej milovanej babičky.
Babička ako bývalá učiteľka sa venovala svojej vnučke s plným nasadením.... Všetko robili spolu: spolu sa hrali, varili, prali, okopávali hriadky... No a v " deň D" sa rozhodli, že navaria guľáš. (Popoludní mal prísť ocko a ten ho má veľmi rád.)
A tak sa to začalo: Spoločne lúpali zemiaky, krájali mäsko, cibuľku... Pripravili hrniec. Obe kuchárky - tá menšia dokonca na stoličke - mali plné ruky práce. Babička statočne všetko komentovala: „Teraz dáme olej alebo masť, cibuľku, počkáme na „bublinky, teraz mäsko, zemiačiky... zalejeme vodou..."
Až nastal čas čakania...Čakalo sa na to, kým bude všetko dostatočne uvarené... a príde chvíľa, keď sa bude dochucovať.
Práve vtedy volal „ocko" Natálka si vzala mobil a posadila sa na hojdačku. Prezradila mu, že spolu s babičkou mu pripravujú prekvapenie - guľáš.
„Jéj, to bude super. A mám v ňom rád veľa papriky, najmä štipľavej, a keď do toho pridáš troška korenia... mňam..." - motivoval dcérku.... Skončili hovor.
A Natália mala plán. Dať do guľášu všetko to, čo ocko ľúbi - ale tak, aby to nezbadala babička. Veď je "veľká" a dokáže to aj sama. Podarilo sa. Mobil zvonil znova a tento raz vyšla na dvor babka.
Čas čakania sa končil.... a Natália netrpezlivo poskakovala okolo hrnca v očakávaní ďalších "chválospevov."
No namiesto nich, babka skoro dostala „infarkt"
Odokryla pokrievku a čo vidí - červené paprikové more, guľôčky korenia, husto nasnežený kmín a sem tam aj nejaký do červena zafarbený zemiak.... Po ochutnaní sa podobala na draka chrliaceho plamene zo všetkých otvorov....
Natália sa preľakla. Keď to babička „predýchala", rozplakala sa a vysvetľovala: "... že tam dala iba „to" dobré, čo má ocko rád....."
Babička ju pohladila po hlávke a po úspešne zvládnutom astmatickom záchvate jej povedala :"Natali, viem, že si chcela dobre. Ale do guľáša sa musí zmestiť aj mäsko, aj zemiačiky, aj korenie, aj paprika... a keďže je toho tak veľa, všetko musí byť v pravej miere...."
Malá pochopila... „Už viem, že aj keď má ocko rád štipľavé, nemôže zjesť celý sáčok papriky... A keď jej tam dáme veľa, nebudú nám chutiť ani zemiačiky, ani mäsko... a pritom boli na začiatku dobré...."
Na toto všetko som si dnes spomenula....
Vidíme všetko zlé, negatívne. Hovoríme o tom, akí sú nemožní dnešní mladí ľudia, ako sa kto správa, ako sa kradne... Posudzujeme a odsudzujeme.... A sypeme plným priehrštím „štipľavú papriku" okolo seba. Otravujeme všetky zemiaky a mäso v „imaginárnom guľáši sveta." Nemáme odvahu niekoho pochváliť... alebo mu povedať zopár milých slov. Otravujeme ešte aj to čo je dobré...
A viete ako sa to skončilo s varením guľaša?
Babička sa nemohla pozerať na vnučkine slzy. Pokúsila sa o jeho záchranu. Spoločne prilievali vodu, prevárali, robili čo mohli. Keď prevarili vodu štvrtý krát Natálka skočila „svojej učiteľke" okolo krku :"Babi, už je to lepšie..."
Svet nie je zlý... Ani ľudia nie sú zlí. Zraňujeme sa, pretože sme zraňovaní, ale ja viem, že v každom z nás je kúsok dobra...
Len sa niečo stalo... Niekto tu „vysypal" sáčok štipľavej papriky.... A my vidíme iba bolesť, prázdnotu a problémy....
Nie je to tak. Skúsme sa nadýchnuť a vidieť aj niečo iné... V ľuďoch okolo aj v samých nás ostalo ešte veľa dobra.
Dokážeme ho objaviť?
Rieďme hustotu negativizmu tohto sveta. Prostriedky na to máme - je to úsmev, radosť, ochota pomôcť, pozdraviť...
Babička a Natália pripravili pre ocka super guľáš, pretože sa nevzdávali....
Nevzdávajme sa ani my!
Aj v dnešný deň máme šancu vyhrať... :-)
