Myslím, že nikoho z nás to neobišlo. Niekedy sa nájde viac takých „dobrákov – diagnostikov“, ktorí si zgustnú na všetkom, čo počuli, začuli, alebo si prečítali...
Radia sa, rozprávajú, vykrikujú a oznamujú vaše „ prešľapy“ na všetkých rohoch ulíc len preto, aby vyzerali v zrkadle svojho vlastného „ja“ čistí a milí ako „snehulienka“.
Nič príjemné....
Ale ako sa hovorí: „Každé čudo trvá tri dni“
A preto si notorickí diagnostici nájdu iný objekt záujmu a rozprávajú o ňom bez toho, že by si dali odpoveď na tri otázky:
„ Je to, čo hovorím, pravda?
Ak aj je, pomôže to tomu človeku, alebo mu to ublíži?
Je to potrebné rozprávať?“
Nuž a tak sa stáva, že z času na čas, človek už ani nehľadá pravdu.
Ten, pred ktorého servírujú polievku ohovárania a osočovania, korenenú rozhorčením alebo dochutenú histerickými slzami sa ani nesnaží zamyslieť nad nezávadnosťou slova, ktoré konzumuje... a nechá sa spokojne nakaziť.
Ale čo vtedy, ak sa terčom osočovania a ohovárania staneme práve my?
Odpoveď nie je jednoduchá.
Ak sa začneme brániť, povedia: „Jasné, trafená hus zagágala. Je to pravda.“
Ak sme ticho – stratíme okolo seba veľa ľudí a možno ostaneme ponorení do samoty...
Všade okolo nás je zápach nepravdivých slov a závan opovrhnutia.Ale oplatí sa to.
Naučí nás to pokore a pokoju a hlavne to prinesie istotu, že je tu Boh, ktorý bráni svoje deti. On má na to originálne metódy a plány, o ktorých sa nám ani nesníva.
Ak sa rozhodneme kráčať s Ním, budeme sa čudovať, ako nás chráni a bráni... a ako sa odpláca našim „nepriateľom.“
A čo chce od nás?
Ako vždy. Vec od veci, ktorá nepatrí do logiky tohto sveta:
„Milujte aj svojich nepriateľov a dobre robte tým čo vás nenávidia...“
Bože, prečo?
Neviem.
A tak sa s vami delím iba zo skúsenosťou, že sa Ho oplatí poslúchnuť.
Nevysvetľujem, iba podotýkam, že každé utrpenie, ktoré nám nespravodlivo spôsobujú v rodine, alebo vonku – susedia, kolegovia, priatelia i známi – nám môže pomôcť k tomu, aby sme rástli...
Znie mi akosi hlasnejšie v ušiach: „Odpúšťajte a bude vám odpustené. Modlite sa... Nech je ďaleko od vás akákoľvek neprávosť...“
A preto sa možno obraciam k Bohu a vyzývam k tomu aj vás:
„ Bože, požehnaj všetkých ľudí, ktorí osočujú a ohovárajú, zvlášť tých, ktorí svojim jazykom, myšlienkami i slovami ubližujú iným.
Požehnaj láskou tých, ktorým aj ja sedím ako tŕň v oku.
Daj, aby som im viac odpúšťala a milovala, ako ich zraňovala...
A daj mi silu, pomôcť im práve vtedy, keď to budú najviac potrebovať...“
Každé utrpenie prežité s Bohom nám dodá istotu, že po ceste životom nekráčame sami, a zrazu prichádzame na to, že sme schopní priniesť odpustenie človeku, ktorý sa trápi, pretože akosi „cíti“ že prichádza chvíľa, keď predstúpi pred Toho, kto nikomu nenadržiava.
Pomáhame človeku, ktorého osočujú a ktorý je bezmocný a sám, bez toho, že by nás prepadol syndróm „diagnostikovania a hľadania dôvodov za a proti...“
Jednoducho SME.
A vieme, že každé osočovanie a ohováranie je do času, ale Pán Boh naveky.
Preto si v čase ťažkosti vyberme tú správnu cestu – nie cestu hnevu, neodpustenia ale cestu tichého nesenia kríža spolu s Ježišom, ktorý nevysvetľuje ale koná – odpláca v plnosti času každému to, čo mu patrí.
No na to treba odvahu....
