Na bráne môjho rodičovského domu zazvonil zvonček. Prišla moja krstná a jej manžel. Krstná sa s veľkou chuťou pustila do rozprávania o svojich pacientoch, ktorých väčšinu odprevádza na druhý breh života...
Rozprávala aj o Denise a o tom, ako v ten môj „neľahký deň života“ odchádzala do večnosti. Zmrazilo ma. Prečo?
Bolo to v septembri 2007. Cestovala som na „východ“ do Michaloviec. Na vlakovej stanici sa ku mne pripojil muž. Strhaný životom. Jeho oči horeli nenávisťou a bolesťou. Zovieral pery i päste.
Prihovoril sa mi až v Žiline. Jeho prvá otázka znela: „Vy ste mníška?“ Prisvedčila som. V tom sa na mňa spustila lavína bolesti, nadávok, bezvládnosti, ktoré skončili otázkou, tak často kladenou či už veriacimi alebo neveriacimi: „Ako to mohol Boh dopustiť?“
Muž cestoval do nemocnice, aby sa podrobil náročnej operácii. Jeho dcéra z prvého manželstva Denisa mala nádor v hlave a bojovala o život. Mohlo to byť všetko lepšie, keby nestroskotal ľudský faktor menom: Zdravotné poisťovne...
Ten muž mal pocit, že je prekliaty, že každý jeden krok vedie do prázdna. Zbabral manželstvo, klamal deti, nemal pri sebe nikoho, kto by sa ho ujal a utíšil ho v jeho chorobe.
Mal strach, strach o svojho trojročného syna i novú manželku, o to, či ho bude ľúbiť aj vtedy, keď sa on – chorý – nebude môcť postarať o svoju novú rodinu.
Prežíval pocit hanby, hanby z toho, že zradil svoju prvú rodinu. A nemal odvahu prísť a prosiť o odpustenie. Hľadal a chcel myslieť viac na hádky a na to, čo ho nútilo odísť od manželky a dvoch dcér...
Mal pred očami svoju najmilšiu dcéru, ktorá bola už vtedy povolaná na cestu do večnosti. Tak veľmi ju chcel mať pri sebe, chcel aby žila...
Bola to jeho túžba... Rozprával o sebe celú hodinu. Plakal, zatínal päste a z času na čas prosil o modlitbu...
On, nepokrstený, a predsa si vedomý, že Niekto je tu, v pravidelných časových intervaloch kládol otázku: „Prečo? Prečo práve Denisa?“
Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Spolu s ním som sa nahlas pýtala na to, či práve ona – Denisa nie je obetou za neho? Či Boh práve cez lásku tohto dievčaťa, ktoré prekročilo prah dospelosti, nechce zlomiť srdce jej otca?
Mlčal. Tušil to. Hovoril o tom, že cíti, že sa má touto udalosťou niečo naučiť...
V tom mi napadlo podarovať mu knihu, ktorú som dostala deň pred tým od jedného Božieho muža: „Život s jasným cieľom“.
Niesol si ju ako poklad a okrem nej si niesol so sebou aj môj prísľub modlitby. Veril mu a aj keď sa v jeho očiach leskli slzy, stihol mi povedať: „Ďakujem.“
Častejšie som myslela na Denisu i na jej otca, na bolesť, ktorú spoločne nesú.
Z času na čas sa mi ozval niekto, kto mi rozprával o Denise, i o jej živote ako o živote dievčaťa, ktoré nepoznalo jeho zmysel... ktoré túžilo po láske, ale nepoznalo jej skutočnú tvár...
A potom som na pár dní na týchto bojovníkov zabudla. No Boh nezabudol. Povedal kedy treba nastúpiť na novú plavbu....
Chcel aby som to vedela aj ja. A preto v to ráno prišiel ku nám svedok chvíle, keď Denisa prestupovala do lode večnosti – bola to moja krstná.
A zaujímavé je možno to, že v ten deň pri Denisinej posteli sedel a plakal muž, ktorý držal v rukách knihu: „Život s jasným cieľom“.
Prečo som v to ráno bola doma? Bola to naozaj iba náhoda?
