Kde bolo tam bolo, bol jeden kráľ, ktorý sa rád pozeral do zrkadla. A každý deň si v rámci zvyšovania vedomia vlastnej hodnoty sám pred sebou pomenovával svoje kvality: „Som pekný, milý, všetko vybavím a hravo zvládam aj starosti všetkých poddaných v mojom kráľovstve.“ Zásadne sa do zrkadla pozeral iba z predu. A vôbec si nevšimol, že sa mu na chrbte objavuje hrb tvrdosti a ostrosti.
Aj ku svojim poddaným, pretože tí sú v každej rozprávke, pristupoval iba z predu. A snažil sa zistiť, čo si myslia, čo prežívajú a samozrejme pri pohľade do svojho zrkadla vždy zistil, že jeho „diagnostické predpoklady“ sa potvrdili so 100% kvalitou.
Okrem iného, ešte pri pohľade do zrkadla zistil, že všetko nemôže urobiť sám a tak sa začal deliť s povinnosťami. Rozdával úlohy. No skôr, ako ich niekto z poddaných stihol splniť, splnil ich on sám... Nebol si totiž istý tým, či tí druhí ich spravia podľa jeho predstáv a či to bude 100% výkon.
Čas plynul. A na chrbte sa objavil aj tretí hrb. Hrb únavy a sebaľútosti. Kráľ sa cítil nepochopený. Rozprával sa síce so všetkými na kráľovskom dvore, ale s ničím nebol spokojný na 100%.
Pracoval pre svoje kráľovstvo a diagnostikoval. Ak niekto nemohol splniť jeho požiadavky, tak, ako si to predstavoval on – hoci výsledok by bol ten istý...., nazval ho „ostrým“, „tvrdým“.... a pritom si neuvedomil, že nie všetko, čo vidí je správne....
Napriek vnútornej rozorvanosti kráľa, kráľovstvo prosperovalo – aspoň navonok. Obyvatelia kráľovstva, aby si zabezpečili existenciu, mleli rôznymi rýchlosťami, rozmýšľali na rôznych úrovniach, ale ak sa náhodou netrafili do práve prebiehajúcich myšlienkových procesov v hlave ich kráľa, bolo im beda.
V jeden deň sa kráľovi rozbilo zrkadlo. Bol nešťastný. Z jeho života sa vytratilo pravidelné zvyšovanie vlastnej hodnoty. A cítil sa ako skrachovanec na ostrove...
A tak sa rozhodol, že si nájde nové zrkadlo, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Vzal auto a šiel do Ikey, no nedošiel. Auto „skolabovalo“ práve vtedy, keď prechádzal popri lese. Vystúpil a skúšal „mobilovať“, ale stratil signál. Chcel či nechcel, musel sa predierať pomedzi stromy až na lúku v nádeji, že zavolá do firmy a prikáže, aby mu poslali šoféra s druhým autom.
No skôr ako sa na jeho mobile opäť zjavil signál, zbadal potok. Po dlhom čase znova počul jeho spev a pripomenulo mu to detstvo. Posadil sa na kameň. Jeho postava sa odrážala na vodnej hladine. Spozornel. Nebol taký pekný ako v zrkadle a potok jeho postavu neodrážal z predu.
Zbadal, že na jeho chrbte niečo... vykúka. Preľakol sa. Rukami siahol do zadu. A objal to, čo bolo v jeho živote jedine pravdivé – tvrdosť, ostrosť a únavu.
A vtedy mu prebehlo mysľou to, čo už vedeli naši starí rodičia a čo aj Dobšinský píše v jednej rozprávke: „Do zrkadla sa správne nedokáže pozerať každý“
Je dobré, že máme potoky a občas sa nám pokazia autá... Pretože iba v tichu a v samote môžeme objať to, čo je v nás pravdivé.
Ak sa vás dotkol tento príbeh, skúste si pomenovať, prečo? Skúste si dať odpoveď na to, akú úlohu hráte v živote – ste kráľom? Alebo sa cítite ako poddaný? Alebo ste ako auto, ktoré nevládalo viesť náklad?
Priznám sa, že aj mňa sa tento príbeh dotkol. A okrem iného ma potešil, keď som si uvedomila, že aj hrbatý kráľ, ktorý ničí všetkých svojich poddaných, môže byť uzdravený – ale iba vtedy, ak hrby nielen objíme, ale si ich prisvojí a naučí sa pod nimi vystierať.
Všetko čo vkĺzne do života je na niečo dobré – aj keď to v tej chvíli nevidíme.
