V piatok večer som sa vybrala „za ním". Fúkal vietor, snežilo a ja som mohla navštíviť svojho malého kamaráta, ktorého volám: „Anjelik Riško".
Cítila som, ako ma ovláda smútok, zimno-jarná melanchólia, ktorá mi bráni pomenovať čo je v mojom srdci... a berie mi nádej, že sa môže niečo počas nasledujúcich dní zmeniť...
Že by to bolo začiatočné ovocie pôstu? A pre mňa - akosi k tradične sa k tomuto obdobiu viaže bremeno, ktoré často naložia tí „najbližší", bez toho, že by to chceli, alebo že by si uvedomovali, že sa im to podarilo....
Myslela som na to, že sú vo svete veci, ktoré sa hýbu a sú veci, ktoré stoja... A jedným s tých nepohnuteľných mantinelov je aj Riškov hrob. Kde z času na čas hľadám odpoveď na nevyslovené otázky.
Stála som pri ňom. Pozerala som sa na Richardovu fotografiu. Priamo do jeho očí. Snažila som sa zapamätať si všetky obrysy jeho tváre a v duchu som sa pýtala: „Riško, ako sa máš? Čo robíš? Dávaš na nás pozor?" V tom som si uvedomila, že kvapky topiaceho sa snehu mu stekajú po tvári ako ľudské slzy....
„Plače" - preletelo mi mysľou. V duši nastalo ticho. Počula som, svoj vlastný plač bez sĺz navonok. Bolo mi smutno.... Rovnako ako tej fotografii.... ako tomu, kto na nej bol...
Zrazu som si uvedomila... „Neplačem sama. Plačeme dvaja." Môj smútok už nebol iba mojim, patril niekomu... Môjmu malému "anjelovi".
Ešte chvíľu som stála pri jeho hrobe. Svetielko sviečok statočne bojovalo o svetlo. Kvapky o svoju cestu do zeme. A ja? Dostávala som silu... Vedela som, že nie som sama... že to bol práve smútok, ktorý ma priviedol k Riškovi.
Usmiala som sa, spomínala na dni, ktoré sme spolu prežili, na slová ktoré sme si stihli povedať....
A hoci bolesť neutíchla, a ostala ticho stáť, naplnila ma radosť, že aspoň niekoľko stoviek dní som mohla stáť pri tomto malom hrdinovi menom Richard.
V živote sa stane, že nás doráňajú iní, a postavia nás na križovatku vzťahov.
Cesta doprava vedie k samote a k uzatvorenosti, cesta doľava ku kriku, k ohováraniu, k vzťahovačnosti a cesta vpred?
K neustálemu pripomínaniu si, že človek ktorý nám ublížil, skrýva v sebe aj niečo dobré... že musí existovať cesta, ktorá zbúra múr zranení, ktorý si vzájomne staviame... že existuje niečo pekné, čo sa podarilo s ním prežiť...
Bolesť však ostáva, a len na nás závisí po ktorej ceste sa s ňou vyberieme....
