Tomáš vysvetľoval, že jeho ocko mu nič nedá len tak. Ak chce čokoládu, musí tatkovi dať aspoň pusu, ak nie poupratovať izbu. Ak chce keksík, musí ísť vyniesť smetný kôš, ak sa chce pozerať na telku, musí ockovi vyčistiť topánky...
Na to sa ozval Dodo: „Aj u nás je to tak. Môj ocko má peniaze a hovorí, že nič nedostane zadarmo. Ak chce ísť mama na jeho aute, tak mu musí vyžehliť košeľu a uvariť obed, inak jej nedá kľúče. A ak sa jej niečo nepodarí, tak večer na ňu kričí, že sa na aute vozí za jeho peniažky.“
Tomáš sa zatváril veľmi chápavo: „Aj u nás je to tak. Ocko je kráľ a my všetci musíme poslúchať. A mamka hovorí, že to musíme robiť preto, lebo chceme pri ňom prežiť... Ale ja som videl maminu, ako plakala. Jej sa to nepáči, že to ocko takto robí.“
Na to sa Dodo sa postavil a kopol do stavebnice. Dal si ruky v bok a rozčuľoval sa: „A myslíš, že mojej mamke sa to páči? Ale nechce, aby sme videli, že ocko má špinavé srdiečko. Keď sme sami, tak hovorí, že musíme poslúchať, lebo náš oco je „Zásluhár“.
Toto slovo zaujalo aj Peťa a Patrika, hrajúcich sa opodiaľ. A tak za snažili všetci spoločne prísť na to, čo znamená slovo „zásluhár?“
A keďže cítili, že im to prerastá cez hlavu, a že si s tým nevedia dať rady, zakotvili pri mne. A položili mi ako vždy detskú „zákerno-nezákernú“ otázku: Kto je to zásluhár.
Už pri ich rozhovore som si uvedomovala, že v poslednom čase stretávam viacerých „zásluhárov“, ktorí sa skrývajú za majetok, za strach o seba, o to, že by mohlo byť odhalené to, čo je v nich slabé a jemné... Alebo že by museli vymeniť zásluhy za slovo láska. A toto slovo je také jemné a nežné, že sa nedá uchopiť do dlaní, lebo ak sa o to človek pokúsi, tak sa láska zmení na obyčajné sebectvo a pýchu.
Ale čo s drobcami....
Čakajú na odpoveď. Vytiahla som zo stola cukríky, ktoré som ráno len tak „náhodou“ priniesla a vysypala som ich do drevenej ohrádky, ktorú medzi časom vytvorili. A položila som zákernú otázku: „Kto mi povie, prečo si dnes zaslúži cukrík, ten si ho môže vziať...“ A spustil sa kolotoč : Ja si zaslúžim cukrík preto, lebo som na desiatu všetko zjedol... ja preto, že som dnes pozdravil tetu na ulici... ja preto, že som ťa poslúchol a umyl som si ruky mydlom... ja preto... A ohrádka bola prázdna...
Postoj „zásluhárov“ skopírovali na 100%. A preto som zavelila: „Kto prv vráti všetky cukríky do ohrádky, ten vyhráva. Idem vás odštartovať.“ Účinok bol okamžitý (aj s rozbúranou ohradou).
Vstala som, vzala som ďalší balík cukríkov a každému z týchto chlapcov som dala do dlaní toľko, koľko sa im tam zmestilo...
„Čo robíš?“- spýtal sa Dodo. „Dávam vám cukríky, ale nie preto, že ste ma poslúchali, všetko ste zjedli a ani nie preto, že ste si umyli ruky mydlom, ale jednoducho preto, že vás ľúbim, mám vás rada.“ Tomáš sa mi hodil okolo krku a vzdychol: „Ach, ako dobre, že ty nie si zásluhárka.“
Usmiala som sa. Spomenula som si na svojho ocka, ktorý ma ľúbil a ľúbi bezpodmienečnou láskou. Spomenula som si na spoločnú kasu v domácnosti i na situácie, kedy je to práve on, ktorý hovorí: „Kúp si. Vezmi si... Tu máš...“
A nečaká za to nič... A hoci nečaká. Viem, že dostáva. Nemá zdravie, ale má okolo seba ľudí, ktorí ho majú radi... A hoci sa mu neraz ťažko chápe, že tí druhí vnímajú veci inak ako on, berie to... Ak mu to nejde, aspoň sa snaží...
Keď som sa dnes pozrela na mojich škôlkárov, tak som si povzdychla: „Drahúšikovia moji, máte mi čo závidieť... A budem sa modliť za to, aby ste mali otcov, ktorí viac milujú ako si strážia peňaženky. Aby ste mali otcov, ktorí bojujú o srdce vašej mamky a majú odvahu ho obdarovať každý deň láskou, srdečnosťou a istotou, že sú milované a ochraňované... Aby ste mali otcov, ktorí milujú bezpodmienečnou láskou aspoň troška podobnou láske nebeského Otca....
