Čo chceli? Malý mal tri roky a tak sa patrilo, aby začal chodiť aj do škôlky. A tak zavítali do tej našej. Rozprávali sme sa o tom, čo ponúkame deťom a ich rodičom. Ani som si nevšimla, že ocko so záľubou sleduje, čo sa deje za mojim chrbtom. Malý Dávid sa pokúšal rozobrať môj písací stôl.
Otočila som sa k nemu a chcela som nenápadne zasiahnuť. „Dávidko, pozri ja tu mám jeden veľmi dôležitý papier,“ – ukázala som mu prihlášku. „Na ňom sa píše, že keď skončia veľké prázdniny, prídeš sa hrať do našej škôlky. Budeš sa tu učiť veľa nového, budeme kresliť, maľovať, modelovať... Môžem ťa učiť aj ja?“
Bolo vidieť, že malého, ktorý medzi tým, dostal do ruky od svojich rodičov čokoládu Milku, zaujala až posledná veta.
Pozrel sa na mňa a vraví:„Môžeš. Ale iba vtedy, ak ma nebudeš nútiť jesť paradajku, a ak mi nebudeš hovoriť, aby som ťa poslúchal, ... ak nebudeš na mňa kričať, keď budem deťom sypať do hlavy piesok,... ak.....“ – a vymenoval minimálne ďalších päť múdrych podmienok...
Bolo mi jasné, že nič z toho čo si predstavuje môj „nový škôlkár“ nesplním a ako učiteľka by som podľa neho „prepadla“. A tak som hľadala záchranu u rodičov. Tí však stáli ako socha slobody, len na rozdiel od nej menili na tvárach farby.
Čo robiť? Na šťastie som nechala na stole položenú krikľavo ružovú ceruzku. Obrátila som sa k Dávidovi, ktorý čakal ako víťaz na svoju odmenu.„Dávidko, prosím ťa, povedz tej ceruzke na mojom stole, aby prišla za mnou.“ Malý vážne pokrútil hlavou a začal ma poučovať: „Ale ona to nevie. Je z dreva, nepočuje ťa, ani mňa nebude počuť...“ „ To znamená, že ceruzka nevie poslúchať...“ – začala som ho ťahať na svoju stranu. „Jasné, že nevie.“- triumfoval budúci škôlkár – „ a ani nemôže poslúchať, lebo je drevená.“ „ Aha, už chápem. Tak potom, aj ty máš drevené srdiečko, keď nemôže poslúchať, ani jesť paradajku...“Dávid sa nevzdával: „Ja nemám drevené srdiečko. Počúvaj. Moje dokonca aj hovorí.“ – a položil mi ruku na jeho hruď.„Tak potom asi chceš, aby malo drevené uši... a aby bolo smutné z toho, že hoci sa môže naučiť poslúchať, ty mu to nedovolíš. A keď srdiečko vie poslúchať, to je ako keď ti dá mamka dobrú čokoládu...“
Predstava Dávida o to, že by mal prísť o čokoládu , ale i o to, že by mal mať hluché srdiečko zarazila. Stíchol a hľadel do zeme. Potom náhle zdvihol oči a zahľadel sa do mojich. „Tak dobre“ – povedal, : „môžeš ma naučiť poslúchať. Nechcem mať smutné a hluché srdiečko.“ „O.K“ – usmiala som sa a podali sme si ruky.
A rodičia? Tí stáli v nemom úžase a napäto očakávali ako sa to skončí. Obrátila som sa k nim. „Dávid s vami asi často doma cvičí, však?“
Obaja mykli plecami. Nestihli povedať nič na ospravedlnenie, lebo môj nový „žiak“ ich predbehol: „Necvičím. Lebo oni nemajú na mňa čas, ani ma neučia poslúchať, ani sa so mnou nehrajú. A ja som sám....“
Trapas za trapasom. A ešte jeden pokus o záchranu – pokus o obhajobu dospelákov. Nešlo mi o to, aby som ospravedlňovala dospelácke svedomie, ale o to, aby som vykročila o krok vpred. „ Dávid, mamina a ocino majú veľa práce. A moja práca sa volá: „mať čas na také deti ako si ty.“ Tak ja si ho pre teba nájdem, dobre?“ Malý pokýval hlavou na znak súhlasu a podal mi čokoládovú ruku.
V tom sa odhodlal zaraziť posledný klinec dialógu ocko: Postavil sa a v mene autority vyhlásil: „Sestra, ďakujeme. A ty Dávid, myslím, že je najvyšší čas, aby ťa v škôlke dali do laty.“
Odišli. A mne neostáva nič iné iba niekoho upozorniť, že škôlka nie je miesto, kde sa vychováva, ale miesto kde učitelia pomáhajú pri výchove rodičom. A ešte niečo, dieťa nie je krabica, ktorú možno postaviť pred televízor, ono je živý dar, ktorý potrebujme môj, ale i tvoj čas.
