Len pred nedávnom mu vypadli mliečne zuby a ešte stále je hrdý na svoju tašku do školy. „Musíš to auto schovať?" - pýta sa a hneď pokračuje vo svojej detskej myšlienkovej pochodovej vojne. „To je jasné, musíš ho schovať, lebo je pekné. Oranžové a leskne sa. A tato povedal, že muselo byť aj drahé. A všetko čo je pekné a drahé, musíme skrývať."
„Myslíš, že je to tak?" - pýtam sa a premýšľam, čo podniknúť, aby tento drobec nenadobudol dospelácku tendeciu „skrývania". „Mh, myslím,"- pokýval hlavou a dodal: „lebo keby to tak nebolo, mohol by som sa na tvoje auto stále pozerať a nechala by si ho pred bránou."
Dostal ma. Ale iba na chvíľu. Usmiala som sa a navhrhla som mu: „Ak chceš, choď si po autosedačku a pôjdeme na návštevu k jednej tete." V detskej hlave to znelo ako rozkaz a o dve minúty sa pred domom objavil aj jeho „tato".
Kým som ja vybavovala priepustku „maloletého" na návštevu, Šimon mal už dávno autosedačku v aute. Cestou všetko sledoval a komentoval, kýval autám a opakoval: „To je paráda, toto auto nie ako naše zelené a staré..."
Zazvonili sme na zvončeku u tety. Tu ho čakala ďalšia lekcia. Teta mu ukázala svoju vzácnu zbierku motýľov. Obzeral si ich, počúval o ich živote a híkal nad ich krásou. Radosť zo stretnutia rástla. Teta sa tešila so Šimona a Šimon so všetkého naokolo.
Keď sa naša návšteva blížila ku koncu, prišlo prekvapenie. Teta otvorila sklenený rám pod ktorým boli vypreparované motýle a podala budúcemu prvákovi sklenenú krabičku a pinzetu.
„Ja ich mám rada všetkých" - povedala. „Ale dnes sa chcem rozdeliť s ich krásou. Vyber si toho, ktorý sa ti najviac páči."
Okamžite bolo rozhodnuté a v Šimonovej krabičke sa objavil motýľ - veľké pávie očko. Ostatné motýle putovali pod sklo, hoci aj bez kamaráta a teta ich nechala položených na stole.
Pokračovali sme ešte chvíľu v dospeláckom rozhovore o starostiach, a Šimon pokračoval v skúmaní motýľov.
Zrazu nás prerušil: „Teta, ty ma poznáš?" - spýtal sa a pozrel sa jej do očí. „Teraz už áno. Ale dnes ráno som ani nevedela, že niekde býva taký chlapec ako ty." - usmiala sa.
„A prečo si predo mnou neskryla to, čo máš rada?" - pokračoval vo svojej úvahe. „Lebo som ti chcela spraviť radosť."
„A nebála si sa, že ti tie motýle zničím?"
Na túto otázku ostalo iba objatie. Bála či nebála?
Často sa bojíme ukázať to, čo je v nás, krehké, jemné... To drahé, viac nákladné na financie radšej skrývame. A pritom sa oberáme o radosť... Radosť, ktorú aj v dnešný deň môžeme darovať iným...
Tento blog venujem všetkým nám - dospelákom, ktorý si občas myslíme, že všetko drahé, to na čo sme hrdí, musíme skryť. Skúsme sa zamyslieť a začnime tým "skrytým" obdarovávať aj druhých.
A venujem ho všetkým tetám, ujom, babkám, dedkom, rodičom, kamarátom, jednoducho vám, ktorí nepozeráte na hodnotu vecí, ktoré vlastníte, ale na radosť, ktorú ich užívaním, či podelením sa, prinesiete iným....
So Šimonom som sa vrátila domov. Budúci prvák dostal motýľa, a ja? Ja som dostala úprimné detské: „Ďakujem, že si ma zviezla."
Auto oddychuje na dvore... A mne neostáva nič iné, iba sa s vami podeliť o kúsok detskej radosti.
Je pravda, že radosť, rozdávaním rastie.
