Kde začať? V jednom meste. Minulé leto. Šla na dovolenku. V tom čase mala možnosť sprevádzať v posledných dňoch života človeka, ktorý ju mal veľmi rád - svojho ocka.
On bol jej kráľ a ona jeho malá princeznička. Veľmi sa tešil na jej narodenie. Ba dokonca na jej počesť zasadil strom. Keď bola malé dieťa - ako to sama spomína - každý večer ju bral do náručia, rozprával jej rozprávky a ona počúvala tlkot jeho srdca...
A toto jej ostalo. Láska k otcovi. Nielen k tomu pozemskému, ale aj k tomu nebeskému. Konzultuje s Ním všetky problémy sveta. Volá na Neho, keď sa bojí. Ťahá ho za rukáv, keď si s niečim nevie dať rady...
A viete čo nosí vo svojich očiach? Svetlo, radosť, ale i hrdosť. Hrdosť na to, že je dcéra pozemského i Nebeského Ocinka...
A mnohí to vedia. Prichádzajú a rozprávajú o svojom živote. Konzultantka Eva ich povzbudzuje, pomáha im, ale ich problémy aj posúva o "inštanciu vyššie". Vie, že nič nemôže vyriešiť sama, pretože je stále "Božie dieťa" a vie aj to, že je tu Niekto, kto naopak, môže vyriešiť všetko - je to Otec v nebi... A preto Mu o nich rozpráva.... a potom, sa často dejú zázraky...
Ozaj, myslíte si, že keby Evička nemala na zemi takého super ocka, vedela by sa tešiť ako malé dieťa z toho, že Boh je jej Otcom? Vedela by mu dôverovať a skladať na jeho plecia svoje bolesti i bolesti iných?
PS1: To je článok o Eve ale i otázka, ale i pokus o odpoveď na otázku, prečo sa nám niekedy Boh tak ťažko oslovuje menom Otec.
PS2: Otcovia na slovíčko. Želám Vám, aby ste pochopili, akí ste nesmierne dôležití pre vaše dcéry. A nezabudnite. Svetlo a radosť do vašich očí nemôže dať nik iný iba dcéra.
