Hovorí, že ju tam čaká mama... a že ju veľmi ľúbi.
Vidiac obe dámy, nevyhla som sa úsmevu. Držali sa za ruky a namierili si to rovno ku mne. Boli krásne. Obe mali hnedé vlasy, s ktorými sa hral vietor.
Približujúc sa ku mne Monika začala vysvetľovať: „Mami, toto je sestra...."
Usmiala som sa, pozdravila som a podávala som ruku. Aj mama ju podávala, ale kým ja som tou svojou mierila do prava, ona do ľava. A tak sme sa „minuli."
Prebehol mi po chrbte mráz, kým dcéra a jej mamina sa jemne usmiali. Monika na vysvetlenie povedala: „Viete, toľko krát sme to obe nacvičovali, ale nie vždy nám to vyjde." Vzala do svojich dlaní maminu ruku a pochopila som.
Žena, za ktorou sa vždy ponáhľala Monika mala vyhasnuté oči, hoci to vôbec nebolo vidieť.
Jej dlane boli jemné a teplé. Moje myšlienky prelomila svojim príjemným hlasom: „Teším sa, že vás spoznávam. Monika mi o vás často rozpráva...."
A tak sme sa rozprávali o Monike. Kráčali sme vedľa seba a ani som si nevšimla, že malá slečna, svojou dlaňou ponorenou do maminej ruky, usmerňuje jej krok. Stláča ju, keď sa blížime k „prekážke" - napr. k obrubníku chodníka, dvihne ju, keď oproti nám ide skupina ľudí....
Ich komunikácia bez slov fungovala stopercentne.
Posadili sme sa na lavičku a Monika šla kúpiť zmrzlinu. Mama sa zahľadela tam, kde smerovali kroky jej dcéry. „Prosím vás opíšte mi moje dieťa..." Začala som.... Po niekoľkých vetách ma prerušila.
„Viete, ja som ju raz videla..." - povedala tajomne a usmiala sa.
„Kedy?" - prebudila sa vo mne zvedavosť. „Bolo to vo chvíli keď sa narodila...." - začala rozprávať svoj príbeh.
„Vydala som sa a mala som najlepšieho manžela na svete. Čakali sme ju - Moniku. Bola som na začiatku deviateho mesiaca tehotenstva, keď sa to stalo... Bol to najčernejší deň môjho života." Pohniezdila sa na lavičke a pokračovala. „Šli sme autom k mojim rodičom, keď sa zo zákruty vyrútil na nás kamión a.... a v jednej chvíli mi vzal manžela i moje oči.
Vlastne, tie som nestratila... Tie mi odišli až pri pôrode... Keď som zbadala obrysy môjho dieťaťa a začula jeho plač... Vtedy som sa aj ja rozplakala. V tom ma niečo pichlo v hlave a ostala som v tme. Až doteraz..."
Sedela som a počúvala. Počúvala príbeh o slepej mamine, ktorá rozumie plaču a pohybom svojho dieťaťa.... vie kam sa zakotúľala hračka i to, ako po pamäti zohriať mlieko, aby Monika neplakala...
O mamine, ktorá zapletá copy bez toho, aby videla, či vlásky na hlave dievčatka sú rozdelené na polovicu...
O mamine, ktorá chodí na prechádzky a dôveruje svojej dcérke, že jej povie, či stúpi na kameň alebo ju posunie, aby obišla mláku...
Počúvala som rozprávanie o tom, ako spolu varia, žehlia, perú, i o tom, ako si čítajú knihy... Mamina Monika a Monika mamine... Ba dokonca sa spolu aj učia.
Ako sa rozprávajú, ako počúvajú spev vtákov i hlas vetra....
Ani som si nevšimla, kedy sa vrátila Monika. Sadla si vedľa mamy a podala jej ruku. Znova si rozumeli bez slov....
Dve milé žienky. Tretiačka a dospeláčka. Potrebujú sa. Bojujú. Radujú sa z víťazstva, a smejú sa nad „minutými rukami" - veď nie každý trafí vždy do tej druhej....
V duchu som sa pýtala, kde berú silu a odvahu kráčať ďalej?
Jednoducho vo vzájomnej láske a dôvere. V jednoduchosti a v odvahe prijať svoje slabosti, zranenia, slepotu a ísť ďalej....
Monika potrebuje mamu, mama potrebuje Moniku...
Aj my niekoho potrebujeme, a niekto potrebuje nás...
Skúsme ho dnes nájsť.
