Deň v materskej škole sa blížil ku koncu. Predškoláčka Martinka sedela za stolom a kreslila na baliaci papier bytovku. Mala dvanásť vchodov, asi 50 menších okien, a tri väčšie okná. V menších oknách boli hnedé a čierne závesy, a z väčších trčali hlavy medveďov, žiráf, slniečka i lienky.
Posadila som sa k Maťke a so záujmom som si obzerala jej „výtvor".
„Musela som si vziať veľký papier, aby sa mi tam zmestilo všetko, čo tam má byť." - vysvetľovala mi, bez toho, že by sa nechala vyrušiť „vo svojej práci."
„Takú veľkú bytovku som už dávno nevidela. Musí v nej bývať veľa ľudí..."- povedala som s uznaním.
„Ani nie. Vidíš že tam nikto nie je doma." - a prstom ukázala na tmavo hnedé závesy. V tom sa rozžiarili jej smutné a vážne očká a spýtala sa: „A vieš ako spoznáš okno, v ktorom býva môj ocko?"
„Nie." - zavrtela som hlavou a cítila som, že ide do "tuhého". „V tom jeho okne sú všetky moje plyšové hračky. Darovala som mu ich, keď od nás odchádzal, aby mu nebolo za mnou smutno."
„A on si ich dal do okna?" - spýtala som sa. „Áno, a ony sa pozerajú von. Či nejdem k nim a k ockovi. Veľmi by som chcela ísť k nemu, ale nemôžem. Býva s inou tetou."
Maťka sa zahľadela na svoj obrázok a v ruke kŕčovito držala farbičku. Objala som ju. Aj ja som sa pozerala na bytovku, "v ktorej nikto nie je doma", na dom bez ľudí, na vyzdobené okná a na dvanásť vchodových dverí, z ktorých ani jedny bez prekážky „nevedú" k ockovi...
Na svoju i jej záchranu som chcela povedať niečo múdre. „Aj tak si myslím, že sa ti podarilo nakresliť tú najkrajšiu bytovku na svete. Veď v nej býva tvoj ocko."
Martinka sa oprela o plece a vzdychla. „Vieš čo? Keď sa ti páči, tak si ju vezmi. A prosím ťa, nehovor mame, že som ju kreslila. Hnevala by sa...."
Odložila farbičky a šla sa hrať s kočiarom...
Ostala som sama, nie sama, s bytovkou a s bolesťou, ktorú v sebe nosí dieťa.
Bezmocná.... no istá si tým, že rozvod je veľmi silná zbraň, ktorá driape srdce detí...
