Je večer. Sedíme pri telke. Na našom treťom poschodí cítiť zvláštnu vôňu. Akoby niekto niečo pálil. Načo vstať z fotelky? To iste tí mladí – drogisti, puberťáci a neviem ešte ako ich nazvať, jednoducho tí, ktorí našej rodine večne strpčujú život...
Vôňa, ak sa dá o „vôni“ hovoriť, ktorá prestávala byť príjemná, ma predsa len postavila z kresla.
Otváram dvere. Chcem skontrolovať situáciu... No ona je rýchlejšia. Ponorila ma do svojich plameňov a jediná myšlienka, ktorá mi prebleskla hlavou mala iba štyri písmená: HORÍ!!!!
Zabuchla som dvere. V tom sme ostali bez elektriky. Vytočila som ešte stále obviňujúcich susedov, ktorí hromžili na „činnosť puberťákov“. Prestali.
Začali sme búchať na radiátory, kričať o poschodie vyššie....
Napadlo mi, že hore bývajú starší ľudia a v tento čas už sladko spia.
Prosili sme susedov, aby dali každému vedieť. No po chodbách sa kráčať nedalo....Modlili sme sa. Kričali s plnou vážnosťou vetu: „Bože pomôž!“
Pomohol. Zmätok si všimli aj ľudia z okolitých bytoviek. Zavolali požiarníkov. Hlas požiarníckeho auta v nás vyvolal úľavu. Niekto prichádza... Hneď na to prišla aj záchranka.
Postupne v plynových maskách sme vychádzali pomedzi dohasínajúce plamene....
Bolo to malé peklo. No nikto si naň nespomenul vo chvíli, keď sa sám mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu pred bytovkou.
Zrazu sme sa začali objímať, akosi viac sme sa poznali a už sme si ani nezávideli... Sanitka statočne odvážala niektorých do nemocnice... Bolo pre nás dôležité iba že žijú. Nepotrebovali sme vedieť viac...
Boli sme vďační za život....
Prešlo pár dní. Mnohí z nás sú neschopní práce. Sme doma. Stretávame sa. Zdravíme sa. Vymieňame si predvianočné recepty a pomáhame si...
Stretávame sa v byte našich starčekov a nosíme im niečo z nášho obeda.... Ich oči žiaria...
A ja sa pýtam, či tento požiar nie je príčinou našej ochoty? Boh zasiahol, aj keď veľmi kruto, no my vieme, že život je dar a že ho máme rozdávať, aby sme ho mali viac.
