Včera som volala som s Peťom a Denisou. Sú manželia a majú nový byt. Nezáviďte, bez hypotéky to nešlo...
Ale nie o tom som chcela. Deni mala včera sviatok a tak som sa chcela tešiť s ňou. No jej hlas mi zvestoval, že ani sviatočný deň nemusí byť ten najradostnejší. Prečo?
Pred niekoľkými dňami jej mama oznámila, že otec má nevyliečiteľnú chorobu a je hospitalizovaný. Podľa lekárov môžu rátať tak nanajvýš dva tri mesiace, ak nie iba dni a hodiny.
Mama sa z toho zosypala, čo spôsobilo, že aj ona „okupuje" nemocnicu...
Pri počúvaní obsahu udalostí uplynulých dní mi bolo jasné, že Deni je v situácii, kedy pevne zviera v rukách vstupenku pre plač, depku a beznádej.
A právom hľadá niekoho, od koho očakáva útechu, povzbudenie, alebo len tiché sprevádzanie.
Keďže existuje niečo také ako konferenčný hovor, (a my sme využili jeho možnosť) ujal sa útechy v neúteche Peťo.
„Ale Deni, prosím ťa, veď rakovina je pomaly každodenná vec. Vieš koľkí na ňu zomierajú?"
„Áno viem, ale toto je môj otec."
„Ale tvoj otec je tak isto obyčajný človek, ako sú ostatní!"
„Nie je obyčajný! Je to človek, ktorý mi daroval život."
„A čo sa zabiješ? Čo tým vyriešiš?"
Znova plač, slzy... ešte väčšia bolesť, ktorá sa zavesila na lano samoty... Kde sa stala chyba?
Možno stačilo málo. Objatie. Niekoľko slov, že spolu sa ľahšie prežije aj deň, v ktorom nesvieti slnko...
Často dokážeme pomáhať tým čo sú vonku, ale bojíme sa stáť pri problémoch našich blízkych - najbližších.
Možno Deni o niekoľko dní stratí svojho milujúceho a milovaného otca, a vie to aj ona. Neprosí o zázrak, ale o prítomnosť niekoho, kto by ju mal rád, kto by ju držal za ruku a kto by chcel spolu s ňou niesť aj túto bolesť.
Čo tak „Postáť" dnes pri členoch svojej rodiny a niesť s nimi problémy ich života? Nebudú o nás písať noviny, a predsa budeme robiť niečo veľké.
Obdarujeme človeka láskou a svojou prítomnosťou.
