Doma mal Dávid presne vymedzené pravidlá. S ocinom rozprával bez problémov po anglicky, s maminou po Slovensky a s návštevami (teda aj so mnou), občas tak a občas tak...
Keďže nie vždy som mala šancu mu porozumieť, pretože prvé slovo jeho vety bolo v slovenčine, druhé v angličtine, tretie a štvrté v slovenčine... a tak ďalej, bolo vidno, že ho statočne (aj keď nechtiac) „znervózňujem."
A skúste čo to spraví, keď znervóznite malého cholerika...
V jednej chvíli sa premení na hyperaktívnu potvoru, ktorá vám hneď a zaraz chce povedať úplne všetko...a keď to nejde, je oheň na streche. Dupe, kričí a hádže všetko čo je okolo.
Poviete si: Nevychovanec
Pred niekoľkými mesiacmi Dávidov otec dostal ponuku pracovať v USA. A tak sa celá rodina odsťahovala.
Mama mala strach, lebo tvrdila, že keď si už Slovensku nevedia dať v škole s Dávidom rady, čo bude potom... a sama seba sa pýtala, ako to zvládne.
Neubehol ani mesiac ich života na novom mieste a Dávid sa počas prechádzky so svojou mamou pripojil ku skupine detí z neďalekej materskej školy. Rozprával sa s nimi a intenzívne pri tom používal ruky aj nohy , zatiaľ čo mama vysvetľovala učiteľke, že na Slovensku mala so synom problémy.
Problémy sú na to, aby sa riešili a tak učiteľka navrhla, aby Dávid začal chodiť do materskej školy...
Stalo sa. O mesiac bol Dávid škôlkarom ako sa patrí. Ráno si bral so sebou vlastné jedlo a popoludní chodil s papierom, na ktorom sa občas objavila úloha napísaná po anglicky. Múdro sa pozeral na papier a v prítomnosti mamy ju čítal po slovensky. (teda tú časť, ktorú si z nej zapamätal) Keď však prišiel otec, pokojne sa naňho obrátil v angličtine...
Rodina čakala zo škôlky sťažnosti. Prvý týždeň .... nič, druhý... nič... tretí .... nič... Bolo to zvláštne, ale mali obavu spýtať sa , ako sa Dávid správa....
Veď akoby nie, na Slovensku nebolo dňa, kedy by nepočúvali nejakú „ponosu" na svojho synka.
Po mesiaci Dávid priniesol z materskej školy domov belasú obálku s nakresleným vlakom. „Mami, pozri, dnes som dostal diplom."
„Diplom?" - pýta sa udivene mama. „Áno, za to, že som bol dobrý a poslušný."
„No len aby." - vzdychla si a pre istotu obálku podala otcovi. Ten ju otvoril a fakt. Bol v nej diplom a pochvala.
„Dávidovi, za to, že svojich kamarátov učí hovoriť a spievať po slovensky."
Ako niekedy málo stačí, aby sa s nešťastnej rodiny s hyperaktívnym synom stala rodina, ktorá má šikovné dieťa...
A ako málo stačí, aby sa z bitkára stal kamarát....
