Vedľa mňa stál 5 ročný chlapec. Zoznámili sme sa.
Bol to Stanko a na moju otázku: „Prečo mám bývať v nebi“, odpovedal... „Vieš, môj dedko tam išiel. On často chodí do nemocnice, aj do Bratislavy. A vždy, keď keď je preč, tak mu nakreslím obrázok. A tak som si myslel, že ak tam bývaš, mohla by si mu ho dať... Už viem písať aj písmenká...“
„Stanko, ja nebývam v nebi, ale v kláštore.“ – snažila som sa z novej úlohy nejako vyzuť, ale nepodarilo sa.
„No veď práve. Dedo mi raz povedal, že ten kto žije v kláštore, to je akoby žil v nebi...“ Usmiala som sa. Mala som za sebou ťažký týždeň, ktorý sa vôbec nepodobal tomu, čo si toto chlapča predstavovalo pod „vysnívaným nebom.“
V tom si môj nový kamarát položil prst na ústa a taktne ma upozornil: “Pst, nehovor o tom, ide sem moja mama. A ona to nemá rada.“
Blížila sa k nám žena v čiernych šatách. Jej tvár bola strhaná bolesťou a smútkom. Stanko si rýchle skryl do vrecka obrázok, ktorý chcel poslať dedovi do neba a snažil sa postaviť sa za mňa.
A tak som stála zoči voči Stankovej mame. „Prepáčte sestra, to je môj syn. Odkedy odišiel môj otec, neviem si s ním rady.“ – povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy.
Malý to zbadal, a ako každý správny chlap, zaujal postoj „ochrancu“. Postavil sa medzi nás a začal vysvetľovať: „Neboj sa, mami, veď on sa vráti. Vrátil sa toľko krát aj z Bratislavy, aj z Košíc, z každej nemocnice sa vráti... a aj...“ V tom sa zháčil. Uvedomil si, že jeho mama, je iná...
Mimovoľne ma chytil za habit a spýtal sa: „Ozaj, mami a prečo, odkedy dedo odišiel do neba nosíš čierne šaty a nepíšeme mu listy. Zabudla si od neho vypýtať adresu?“
Ostalo ticho. Mama pregĺgala slzy a Stanko bezradne čakal na odpoveď. Navrhla som im aby sme si sadli spolu všetci traja. Náš „potešovateľ“ ako posledný triumf vybral z vrecka pokrčený papier, na ktorom bolo nakreslené srdiečko, auto a v ňom detským písmom napísané: DEDO, LUBIM TA!, pchal ho mamke do rúk: „Pozri, keď si bola v obchode, ja som už list napísal. A možno sestrička vie, kde je nebo. Mami neplač...“
Nadýchla som sa, a chcela som povedať niečo múdre, no nič mi nenapadlo. Posadila som si to malé stvorenie na kolená. „Ty hovoríš, že dedo odišiel do neba?“ „Áno, to mi povedala ona“ – a ukázal na mamu.
„A ty vieš, že tam nefunguje papierová pošta?“ „Nie. To mi nikto nepovedal. A funguje tam aspoň internet?“ – pýtal sa zhrozený.
„Nie, nefunguje tam ani internet, ani papierová pošta, ale...“ Stanko ma prerušil: „Čo? Už som si myslel, že sa s dedom nikdy nestretnem... Čo tam funguje?“
„Funguje tam pošta lásky. Dedo odišiel do neba, aby dával na teba pozor.... a aby ti pripravil cestičku, ktorá aj teba raz privedie do nebíčka...“
Malý okamžite pochopil a obrátil sa k mamine: „Mami, dedo zomrel?“
Iba kývla hlavou. Nevládala povedať ani slovo. Stankovi to nevadilo, pokračoval v monológu: „A preto si smutná. A preto večer plačeš... a ja som si myslel, že je to preto, lebo ťa neposlúcham. Aj dedove číslo z mobilu si vymazala, a aj jeho veci, čo mal v skrini si zbalila. Videl som ich. Keď si bola v práci, ušiel som do komory... Mami, prečo si mi nepovedala, že dedo zomrel????“
Mama zvierala v ruke vreckovku. Vedela že mu to raz bude musieť povedať, ale nemala odvahu. Vedela, ako sa tá veľká ruka rakovinou ničeného dospelého muža a malá nežná rúčka jej syna potrebujú, ako sa sprevádzajú, ako nanovo objavujú kačky v rieke i mravenisko na záhrade... A nevedela si predstaviť akú bolesť spôsobí, keď povie, že ich doma navštívila smrť.
Vstala som a sklonila som sa k Stankovi. „Mama ti to chcela povedať a možno práve dnes. Chcela aby ste spolu, keď bude tma, šli pozrieť na cintorín a aby si dedovi zapálil sviečku. Keď uvidíš svetielko, spomeň si, že dedko sa v nebi veľmi teší a že na teba dáva veľký pozor. On už vidí všetko, aj to, ako si maľoval tento krásny obrázok. A on ťa aj počuje... Už mu nemusíš písať listy, môžeš sa s ním stále rozprávať... Máš šikovného deda, lebo takto počúvať, to nevie každý, iba ten kto je v nebi.“
Stanko vyrástol o tri centimetre. Vrátil mi do rúk pokrčený popier a vraví: „Obrázok si nechaj a pomodli sa, aby som aj ja prišiel do neba. A mami, poď, my ideme kúpiť tú najväčšiu sviečku. Zanesieme ju na cintorín. Aby sa dedo po tme nebál, a aby videl, ako sa u nás na zemi i doma svieti.“
Bez slova odišli. Obaja. O niečo múdrejší a verím, že aj pokojnejší...
A ja? Vrátila som sa do kostola. Kľakla som si a položila hlavu do dlaní.
Modlila som sa za nás dospelákov, aby sme vedeli deťom primeraným spôsobom povedať pravdu... Veď niekedy tým, že im ju nepovieme, ich zraňujeme ešte viac...
