Môžete si pod „havranmi“ predstaviť koho chcete, len vás prosím, prijmite moje pozvanie na cestu hľadania pravdy.... a pomôžme si hoci aj rozprávkou.
V piatok som cestovala autobusom z Trnavy do Bratislavy. Tri rady sedadiel predo mnou bola tzv. „štvorka“, kde sa uvelebili štyria chlapci vo veku od 8 – 10 rokov a spolu s nimi sa tam „uvelebili“ aj ruksaky, čiapky, krik a smiech.
Prvá vojna sa začala, keď najmenší z nich strhol šiltovku z hlavy tomu najväčšiemu. Ten najmenší, zrejme nepredpokladal, že k „veľkému telom“ sa pripoja aj ďalší dvaja kámoši a on bude musieť vstúpiť do súboja značky: jeden proti trom.
Keď zistil, že je to realita, jednému zo svojich súperov strhol z očí okuliare a druhého začal kopať. Tretí – najväčší víťazoslávne držal svoju šiltovku i čiapku provokovača nad hlavou. Do autobusu stále nastupovali ľudia. S pohoršením sa pozerali na „štyroch zhavranených bratov“ a čakali, že sa nájde niekto, kto do ich sporu patrične zasiahne.
Druhá vojna bola na obzore. Začala vo chvíli, keď jeden z nich otvoril ruksak a vytiahol z neho vrecko s arašidovými chrumkami značky Tesco. Nastal útok supích mláďat na práve čerstvo objavenú korisť, ktorý pre svoju autentickosť vôbec nepotreboval komentár. Majiteľovi chrumiek ostali kúsky šušťavého igelitu a špinavé ruky od arašidov, ktoré si bez problému poutieral do jarnej bundy značky Adidas.
V štvorke bolo plno smiechu štuchania, boxovania a nikomu z tých „zhavranených bratov“ nevadilo, že sa nad nimi skláňajú „dospeláci“ – a mnohí aj starší ako ich rodičia. Veselo sa bavili aj vtedy, keď do autobusu vstúpil revízor.
Ani on sa zahral na dobrú sestru Aničku z rozprávky /ona sa rozhodla pomôcť svojim bratom, vyslobodiť ich, ukázať im správnu cestu.../ a nežiadal „mládencov“ aby sa postavili a uvoľnili miesto babičke, ktorá stála v našom preplnenom autobuse a opierala sa jednou rukou o barlu a druhou a kŕčovito držala sedadla.
Stála som blízko nej a premýšľala som, kedy títo bratia „zhavraneli“?
Ak sa vrátim k pôvodnej Slovenskej rozprávke, tak odpoveď je jasná... vo chvíli, keď ich rodičia nemali na nich čas.
Vo chvíli, keď chceli, aby ich synovia plnili iba povinnosti a zabudli v nich otvárať dvere lásky, poslušnosti, otvorenosti... Vo chvíli, keď si matka nevie dať rady so svojimi synmi a oni sa premieňajú na havranov, prepadne ju úzkosť, žiaľ a akosi spontánne kričí na Boha.... V tej rozprávkovej rodine zavládla prázdnota. Žena – matka troch synov a jednej dcéry posiela svojho muža aby prekutal všetky hniezda, no všetko je márne...
Žeby to bola iba rozprávka? Koľko ľudí si v tom autobuse, v to piatkové popoludnie spomenulo na svoje deti, či vnúčatá? A naplnil ich smútok nad tým, že prepadli zlej partii, alkoholu, drogám... Koľkí z nich si začali vyčítať a pomenovávali chyby, ktoré spravili vo výchove?... Nič nepomohlo.
Autobus prechádzal od jednej zástavky ku druhej a snáď mnohí z nás sme čakali na tú požehnanú chvíľu, kedy dorazí do cieľovej stanice zabávajúcich sa „zhavranených bratov.“
V mojom vnútri ma niečo hrýzlo. Bola to otázka: Pýtala som sa, či mám ostať, alebo či nemám predsa len vstúpiť do sveta zábavy týchto navonok čiernych potvoriek. Nevedela som ako sa zachovajú. Mohli sa aj „nepostaviť“, kričať, biť sa o všetky práva svojho egoistického detstva.... Mohli... A potom by sa na mňa pozerali všetci... No niečo vo mne zvíťazilo a predrala som sa k „štvorke“.
Najmenšiemu „havraníkovi“ som položila ruku na plece. Ostatní to zbadali a stíchli /bežná reakcia, keď vás na ceste osloví rehoľná sestra/. Využila som moment prekvapenia a ujala som sa slova. Predstavila som sa a pridala k tomu svoje rôčky. Požiadala som chalanov, aby pokračovali....
Neviem, či od prekvapenia, alebo od strachu spontánne nabehli na pravidlá moje hry. Potom sme porovnávali čísla a určovali sme, ktoré či 30 je viac ako 10 a podobne. Zaujímavé bolo, že tí štyria ani len netušili, k čomu ich chcem „dokopať“. A výsledok? Celkom obyčajná otázka: „Chlapi, čo myslíte, kto má viac unavené nohy, ten čo má 10 rokov, alebo ten, kto má 70? Mimovoľne som sa pozrela na babku, ktorá stála kúsok v pravo od ich sedadla.Ostalo ticho. Ale iba chvíľu. Zhavranení bratia pochopili. Od-havraneli sa a začali sa hrať na gentlemanov. Vstali a vraj: „Teta, nech sa páči, sadnite si... Ujo, sadnite si, my postojíme...“
Zhavranení bratia sa zhromaždili okolo mňa. Vypytovali sa a kládli pre mňa –často opakujúce sa otázky: „Prečo ste sa stali mníškou? Je cirkev bohatá? A ako to vydržíte bez chlapa, keď naša mamka nám domov priviedla už tretieho ocka?“
No v to popoludnie som mala čo robiť, aby som im to vysvetlila. V ušiach mi znelo to mĺkve ticho našich spolucestujúcich, ktorí so záujmom počúvali každé moje slovo.
Vyslobodenie prišlo, keď autobus zastavil na ich cieľovej zastávke. „Dovidenia“ – všetci odpovedali zborovo. Len ten najmenší a zároveň najväčší bitkár sa zastavil a hlasno, aby to bolo dobre počuť povedal: „Dovi, sestra a ďakujem, že ste si pre mňa našli čas.“ Vystúpili.
Autobus sa pohol ďalej... A ja som mávala a pritom som prosila Boha, aby nám ľuďom 21 storočia vymenil srdcia. Aby sme menej posudzovali a viac konali.
V tom mi niekto položil ruku na plece. Obrátila som sa a predo mnou stál asi 17 ročný, na prvý pohľad, nevychovaný chalan. Pozrel sa mi do očí a na jeden dych povedal: „Mníška, sadnite si, ja mám mladšie nohy.“ Usmiala som sa. „Viem a máš aj dobré srdce.“ Muselo to znieť presvedčivo.
Môj nový komunikačný partner sa zmohol na poslednú vedu: „A vy máte asi dar oblbnúť všetkých ľudí bez rozdielu.“ A otočil sa na druhú stranu
A odmena? Anička v rozprávke o zhavranených bratoch dostala princa. A ja? Ja som dostala do srdca veľkú radosť z toho, že oblbujem smerom k Ježišovi – veď On sa skrýva v každom „prosím“ , „ďakujem“ , „nech sa páči“ alebo „Mám ťa rád“
PS: Aj keď sme mnoho vecí a vzťahov zničili a zauzlili a prežívame pocit samoty a bezbrannosti, nezabúdajme na to, že je to iba „pocit“ a že sa s ním dá vždy niečo spraviť.
