Cestovala som vlakom. V kupé spolu s mojou maličkosťou sedel otec so svojou dcérkou. Volala sa Sára a mala päť rokov. Rozprávali sa spolu, čítali si obrázkovú knihu a obzerali okolie.
Keď vlak vošiel do tmavého tunela, obaja stíchli. Počkali, kým znova neuvidia svetlo. Po treťom „temnom tunelovom prepade." sa Sára vyšplhala ockovi na kolená a pozrela sa mu do očí. S vážnosťou dospelého, chystajúceho sa vysloviť definitívny úsudok, položila otázku: „Vieš čo si o tebe myslím?" Ockova sánka klesla o pár centimetrov nižšie a jeho hlava sa zmohla na neurčitý pohyb plný napätého očakávania.
Sára však pokračovala: „Myslím si. Myslím si, že práve ty si môj ocko!" Veľký muž ju objal a brnkol na jej detskú strunu: „A ako si na to prišla?"
Okamžite sa spustila lavína vysvetľovania:
„Vieš, držíš ma za ruku. Aj teraz v tuneli... aj v meste, keď ideme cez prechod. No a ja viem, že keď ma držíš, tak sa mi nič nemôže stať. A teraz v tuneli som sa ani nestihla báť."
Potom vzala otcovu ruku a položila si do nej tú svoju - detskú. „A pozri, tvoja ruka ochráni." Ostalo ticho. Ale iba chvíľu. Sára zrazu prudkým pohybom dala svoju ruku za chrbát a položila otázku, na ktorú nepotrebovala odpoveď: „A vieš čo si ešte myslím?"
„Nie." - povedal pokojne ocko a s láskou čakal na každé slovo svojej princeznej, ktorá ho pred všetkými vyznamenala. „Myslím, si, že Janka má doma iba uja a nie ocka, aj keď ho tak volá. Minule mala modrinu na chrbátiku a povedala, že jej to spravil ocko. Ale veď ten „pravý ocko" modriny nerobí, však? A ešte povedala, že jej ocko, má inú tetu ktorú ľúbi, a že večer, keď chce ona spať, kričí! Ten ujo, čo pre Janku chodí do škôlky nemôže byť jej ocko, iba ona ho tak volá, že mám pravdu?" Čakala odpoveď. Počula však iba hlboký povzdych a stratila sa v objatí svojho ochrancu.
Ako je to s tými otcami? Podľa akých kritérii si ich vyberáme? Sklamali nás? Ako si na nich spomíname?
Koľko smútku sa skrýva v duši dieťaťa, ktoré vie, že slovo „ocko" a „ocko" nemusí byť to isté?
V živote som stretla mnoho tých, ktorým patrilo meno „ocko". Niektorí boli úžasní, iní menej. No každý z nich mal šancu, šancu zmeniť sa, šancu rozdávať lásku, začať nanovo...
Mal niekoho, kto mu veril, kto ho videl v lepšom svetle, než videl on sám seba.... Mal pri sebe dieťa, ktoré mu deň čo deň ponúkalo svoju malú dlaň, aby ju mohol ochraňovať...
Sára bola hrdá na svojho ocka, kým jej kámoška Janka prežívala vo svojom vnútri nevypovedaný strach a samotu.
Dnes keď je „deň otcov", zvlášť myslím na deti (veľké i malé). Na to, aby dokázali svojim otcom odpustiť, poďakovať. Aby, ak je to možné za nimi prišli a povedali im to, čo je potrebné... To čo si myslia....
A myslím aj na otcov, aby mali odvahu prežívať svoje povolanie k otcovstvu naozaj naplno, aby ochraňovali svoje manželky a chránili deti. Aby ich deti vedeli, že ich ocko je skutočne ten pravý.
PS: Týmto blogom ďakujem všetkým otcom, zvlášť tomu môjmu, ktorí sa rozhodli žiť dar „otcovstva" so všetkým, čo k tomu patrí.
