Spomienky v Božej mysli
Som Kráľ, najmocnejší, plný pokory a pravdy.... Stvoril som svet, poznám príbeh každej rastlinky, letokruhy na kmeni stromu, známy je mi život veveričky, srnky i človeka. Jeho som tvoril ako posledného, nie preto, že by som ho nechcel, ale práve preto, že som túžil, aby sa toto moje stvorenie narodilo do krásneho sveta. A preto prv, že som ho povolal k životu, pripravil som mu RAJ.
Človek – vložil som do jeho srdca plnosť života, plnosť radosti, a čistotu jeho človečenstva. Nemohol som chcieť aby sa bezhlavo vrhol do vzťahu ku mne, túžil som, aby poznal moju lásku a sám sa rozhodol pre mňa.... Veď všetko okolo neho hovorí o tom, že som tu... Dal som mu niečo viac, ako majú rastliny a zvieratá – dal som mu SLOBODU....
V tej chvíli sa so mňa stal Otec plný očakávania, že môj ľudský syn sa ku mne vráti.... V momente stvorenia človeka som sa stal Kráľom, ktorého premohla láska k svojmu stvoreniu a zviazal svoje srdce, takže už nemohlo vládnuť príkazmi a zákazmi, ale službou lásky... službou pozývania.... službou pokorného a pokojného, milosrdného a vytrvalého postoja, ktorý v nemom výkriku kričí: „VRÁŤ SA“ Gejzír pocitov
Odišlo. Ľudské mláďa zlákalo tisíce ciest, ktoré som stvoril a milióny chodníkov či asfaltiek, ktoré si ono samo vybudovalo a to len preto, aby zabudlo na cestu domov.
Čakal som. Volal. Hľadal. Videl som jeho nešťastie. Videl som Kaina ako má poškvrnené ruky i srdce krvou svojho brata, prázdnotu Noemových súčasníkov, ktorí sa skrývali za veľké reči, závisť Jozefových bratov, ktorí nemohli priznať, že Boh je s nimi...
Nemohol som mlčať. Poznal som, tak ako môže poznať iba Otec, že za každou vraždou sa ozýva stratená túžba po živote; za každým výsmechom počuť volanie po prijatí človečenstva; za závisťou stojí strach z pravého vzťahu a prijatia pravdy, že s každým ľudským mláďaťom mám svoj plán...
Musel som konať. Prinútila ma k tomu prázdnota sŕdc, bolesť, ktorú spôsobovala „ľudská múdrosť“, i vaše divoko pozerajúce sa oči...
Nemohol som hovoriť s vami priamo. Mali ste strach. Vedeli ste, že nejaký sval, vo vás bije nesprávnym smerom. Vaše srdcia bili smerom k mamone, k modlám a svojimi vlastnými silami sa presviedčali, že je to správne... Presviedčali ste sa, ale.... každý z vás tušil, že je vo vás veľmi hlboko skryté tajomstvo lásky. Túžili ste po záchrane. Hovorili ste o záchrane národa, ale viac ste potrebovali zachrániť si svoje srdcia. Vedeli ste, že kradnúť sa nemá a cítili ste bolesť a výčitky, ak ste si privlastnili niečo, čo som vám nedovolil....
Moje srdce bolo dojaté, nie nebol som smutný, lebo som vedel ako to skončí. Poznal som cestu, ktorou musíte prejsť... A napriek tomu ma bolela každá rana, ktorú ste si spôsobili. Musel som na ňu prikladať obklad „zajatia“ „malomocenstva“ „vylúčenia z tábora“...aby ste sa celkom neotrávili a neoslepli...
Videl som vás plakať v Egypte a počul som váš hlas, videl som vás plakať v babylonskom zajatí a prišiel som ku vám.
Ale počul som aj vaše reptanie. Nechápali ste, že ja s vami chcem robiť veľké veci, a chcem od vás iba jedno – detinskú dôveru... Ako to bolelo, keď ste strach pred mojou otcovskou rukou vymenili za klamstvo a tvrdosť. Vaša tvrdá šija – slobodná od môjho trestu často rozodierala hnevom i bolesťou moje Otcovské srdce... A predsa vždy zvíťazila moja láska.
Keby ste vedeli, ako ja – Otec, milujem svoje stvorenie. Neponechal som Vás v tmách a v beznádeji. Ohlásil som, že Vám pošlem svojho Syna. Svoju Lásku a v ňom seba samého... Hovoril som o slobode, o tom, že ste môj národ a že môj Syn pretrhne všetky putá nadvlády na tomto svete...
Vy, ľud môj, ste si to preložili po svojom: Čakali ste vojvodcu, kráľa s mečom v ruke. Toho, kto vás vyslobodí s pod nadvlády Rimanov, s pod nadvlády Peržanov, Grékov... alebo iných národov... Bolo to jediné, po čom ste túžili.
Vedeli ste, že sa to stane, ak vy sami budete plniť môj Zákon lásky, ktorý som dal Mojžišovi. Desať prikázaní, ktorými som Vás chránil. Chceli ste mi dať viac a tak ste ich rozmenili – na 365 zákazov a príkazov... a mysleli ste si, akí veľkí ste v mojich očiach... ako si zaslúžite, aby som k vám poslal svojho Syna...
Boli ste úplne vedľa. A ja ako Otec som sa na to všetko pozeral... Na svoje predstavy ste nalepili nálepku: „Boží zákon“ a do bodky ste sa snažili splniť všetko, čo ste považovali za správne... A očakávali splnenie prisľúbenia Gejzír života
Pozeral som sa, kam môže zájsť ľudská sloboda v rukách môjho stvorenia. Mysleli ste si, že idete ku mne a pritom ste sa vzďaľovali... Chrámy a synagógy ste naplnili modlitbami, čítaním prorokov a živili ste svoju nádej.... Nedovolili ste, aby som vaše kamenné srdcia pretvoril na srdce z mäsa, na srdce bijúce slobodne a z lásky....
Túžil som vám dať nový život. Veľmi som túžil, aby ste sa nesýtili literou ale mnou. Bol som a som stále zamilovaný do Vás... Preto som sa rozhodol.... Vrátim Vás k prameňu života. Môžete z neho čerpať, poznávať samých seba a poznávať aj mňa. Obmyjete sa v ňom, a otvoria sa Vám znova oči srdca z lásky a pre lásku.
Môj gejzír života sa volá JEŽIŠ.
Bože, ďakujem za to, že si ma stvoril. Ďakujem za slobodu. Ďakujem za to, že nikdy neprestávaš bojovať o svoje stvorenie. Daj mi svojho Ducha, aby som sa čoraz viac radostne ponárala do Tvojej vôle a ďakovala ti za dar tvojho Syna.
