reklama

Sandále sťažovateľky

Dnes som si vypočula zaujímavý  a neobyčajný rozhovor. Rozprávalo sa to alebo tie, ktorým sme my, dospeláci vo chvíli, keď sme zatvorili dvere fantázie, vzali aj možnosť dialógu. Ten však viedli celkom pokojne tmavé sandále pohodené pod mojou ctenou posteľou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

 Najskôr spomínali na staré dobré časky, keď ich predavačka vyložila na regál. Na to, ako si ich chcela kúpiť "dáma v rokoch" ale skôr než za ne zaplatila, zistila, že sa nehodia k jej novej kabelke. Potom sa vraj o ne zaujímala "mama", okolo ktorej pobehovali dve malé deťúrence, no sandále boli tesné na jej spuchnuté a unavené nohy. Tak strávili niekoľko týždňov čakaním a snívaním o svojej skvelej budúcnosti. 

 Až prišiel deň značky: "D" a do predajne vstúpila moja "maličkosť". Keď som ich zbadala, moji oči zažiarili radosťou. "To je ono." - pomyslela som si. A s radosťou som si ich obula. "Sedia mi na nohe ako uliate. Akoby tu čakali len na mňa." Vytiahla som peňaženku a zaplatila za ne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Sandále boli nadšené z môjho nadšenia a ja som bola nadšená z toho, že sa konečne skončilo moje týždňové lovenie po tých správnych "lunochodkách". Topánky v mojej taške so zatajeným dychom očakávali, aká bude ich ďalšia cesta.

 Prišli sme domov. Vybalila som ich zo škatule a podľa návodu - na moje prekvapenie - milej predavačky, som ich naboxovala krémom - ako inak, pravdaže - na topánky.

Keď život vystriedal zopár chvíľ svetla a tmy sandále si začali zvykať na všedno-nevšedné činnosťi. Dobre poznali každodenné letné prechádzky do práce a státie v dlhých radoch v obchodnom dome, či v električke a zrejme po čase im "došlo", že jte to koniec ich slávnej budúcnosti. Cítili sa v zajatí mojich príkazov, ktoré tlmočil mozog nervovým vlákanm v nohách. "Pravá hore, ľavá v bok..."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes, keď som ich počúvala, priznám sa, radšej som si zatvorila oči. No vy to radšej nerobte. Skúste čítať do konca - ak nie pre nič iné - možno preto, aby ste si raz nemuseli zatvoriť SRDCE.

DIALÓG č. 1:

"Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú." - povedala pravá. "Máš pravdu. Keď ho lapia, zatvoria ho do klietky a pritom chcú, aby spiepal presne to, čo si praje majiteľ."- povzdychla si druhá. "Ale ako môže spievať, keď sa mu nik neprihovorí? A prečo má speivať pieseň niekoho iného? Kde je sloboda?" "Vo chvíli, keď si nás kúpili, sme stratili slobodu... to najcennejšie, čo sme mali v obchode, na ceste v škatuli..."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stíchla som. Nešlo o sandále. Šlo o mojich blízkych, o moju rodinu, ktorú som si často modleovala podľa vlastných predstáv. Chcela som, aby bola iná...

A šlo aj om mňa... Ako prekne som sa správala k sestre, keď som chcela, aby pre mňa spravila nejakú "maličkosť", a potom? Ak som dosiahla svoj cieľ - stratila som o ňu záujem.

S akou láskou a úctou som pristupovala k šéfovi, keď som poteboaval pár dní dobvolenky v čase, keď bolo treba najviac makať? Zrazu bol pre mňa "osobnosť" - to nie hociaká, ale flexibilná, absolútny typ managéra... No keď prišiel čas a on z personálnych dôvodov ukončil pracovný pomer s mojou kolegyňou, stal sa znova tým istým nemožným riaditeľom, ktorý si tlačí peniaze iba do vlastného vrecka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otvorila som oči a pozrela som sa pod postel. Stáli tam nehybné sandále. Ale moje vnútro sa hýbalo novým objavom "Som obyčajný MANIPULÁTOR - začnem topánkami, potom sebou (pretože musím svoje "ja" uistiť v tom, že to , na čo sa práve chystám, je dobré a hlavne spravodlivé.) a končím tými, ktorým môžem vďačiť minimálne za to, že viem, čo je to teplo domova bez prázdnej peňaženky.

Ó, Bože, ešte že teba nemožno zmanipuloať. Ty si nad tým. A napriek mojej tvrdosti a egoizmu sa postaráš aj o vtáčkov v klietke, nech už vyzerajú akokoľvek. Nedovoľmi, aby som ich tam zatvárala.

Ale v tom sa znova ozvali sandále...

DIALÓG č. 2

"Pamätáš sa na tú búrku? Chodila s nami cez každú mláku" "Samozrejme, že pamätám. a dokonca skočila s nami do blata, vraj nechcela, aby jej okolo idúce auto, zašpliechalo novú blúzku." "A najhoršie bolo, že keď prišla domov, tak si nás ani nevšimla. Stáli sme pred dverami ako žobráci." "Keby jej aspoň napadlo, že by nás mohla dať von, vysušiť na slniečko" "Keby sa na nás aspoň pozrela." " Hlavne, že ráno chcela, aby sme ju veselé a čísté odniesli do práce" "A ako sa zachvnúrila, keď zbadala blato na mojej podrážke..."

Celkom presne som vedela o čom hovorili. Krásny letný deň. Cesta domov z práce a bez dáždnika sa nevyplatila. Prišla búrka a ja, hrdá na to, že kolegyne odbivujú moju novú sukňu, som zmokla ako myš. Sukňa sa premenila na klbko vlákien, po ktorých prúdom tiekli dažďové kvapky. Mohla som s ňou urobiť len jedno - hodiť ju rovno do práčky. Naozaj som nemala čas myslieť na sandále, veď ma premohol "smútok" nad stratou, novej sukne - veď prečo nie. Robila ma maximálne dôležitou.

Život. Jeden problém, jedna obyčajná bolesť, jedna "nedôležitá osobná katastrofa, zatienila všetko. Presne a natrvalo mi pripevnila klapky na oči, aby som sa ja - podobne ako kôň (veď aj on je Boží tvor) pozerala iba pred seba. Či sandále mohli za to, že som si v to hektické ráno zabudla dáždnik? Nemohli. Nemohli ani za to, že prišla búrka...

Ale ja som predsa za niečo mohla. Mohla som sa viac pozerať okolo seba. Možno by som bola videla, že nemoknem vonku sama. Možno by som uvidela strechu pod ktorou sa dá prečkať lejak, možno by som niekoho poprosila o pomoc... Alebo by som viac myslela na sandále a vedela, že aj ony potrebujú slnko. Veď táto situácia bola a je podobná mnohým z môjho života. Napr. tej, ktorá sa stala včera:

Moja dobrá známa (keby som sa teraznecítila vinná, nazvem ju "kamarátka") má dobré srdce. Pomáha kde môže. Je "anjelom" - aj keď nemá na chrbte pripnuté krídla a nemá ani gloriolu. A keďže je to ľudský anjel, občas i ona prosí o pomoc i o povolenie urobiť to či ono. A chce to robiť, aby jej " to niečo" spravilo radosť.

Prišla a prosila, aby so jej "to" dovolila. Najskôr sa mi to aj zdalo ako dobré, ale potom, keď som videla, že je unavená povedala som: "NIE"

Zviazala som ju, zatvorila do klietky a naordinovala "trpiteľský spôsobo oddychu" - ospravedlňujúc si všetko: "MUsí si oddýchnuť, musí sa doliečiť."

Či je to spôsob pomoci? Alebo iba môjho sebectva, že ak "ja si oddýchnem v spánku - nič nerobením" tak musia tak oddychovať všetci? Či sa dá oddychovať s bolesťouv udiš, ktorá sa odrážala v jej očiach?

Nemala som pri rozhovoes s ňou načrieť pár dní dozadu a spýtať sa na dôvod jej únavy? (Keby som to bola urobila, iste by som pochopila viac a možno s veĺkou úctvou a pokorou povedala: Áno)

Dovolím si tvrdiť, že moja známa bola pre mňa presne to, čo isté, čo mokrá a zničená sukňa. Podľa mňa potrebovala práčku a nič viac. Zabudla som na program, ktorý je vhodný, aby si oddýchla...

Zabudla som na požehnanie o ktoré mojim "Nie" môžu prísť tí, rpe ktorých je určené dielo mojej známej. Chcela urobiť radosť a tá rozdávaním rastie. Možno by sa z nej ušlo aj mne. A čo ak nie? Čo ak aj tí, ktorých túžila naplniť svojou láskou ostanú zablatení, nepovšimnutí... Budú okolo seba šíriť prach a možno budú i vyhodení...

Ó Bože, čo je dôležite v mojom živote? Aké sú moje sebahodnoty? Otvor mi oči a nauč ma počúvať - nielen ponosy mojich sandál, ale aj príbehy ˇudí.- a najmä: "Pouč ma o svojom zákone, aby som kráčala po tvojich cestách..."

Marcela Bagínová

Marcela Bagínová

Bloger 
  • Počet článkov:  262
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík:  PredškoláciAch jajZ môjho peraA zázraky sa dejúAdamovinyniečo pre zmysel životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu