Zdenko - tak sa volal môj malý sprievodca, sa ma statočne držal za ruku. Keď sme vošli do prvej miestnosti, kde bol vzácny luster a skriňa... sa ma na plné hrdlo spýtal: „To sme museli ísť až sem? Veď taký luster a takú skriňu má doma aj moja babka. A presne takú istú.“
Okolostojaci sa smiali, a ja som mala jediné šťastie, že naša sprievodkyňa si to „nechcela“ všimnúť a pokračovala vo výklade...
Ako sme na spiatočnej ceste spolu so Zdenkovou mamkou skonštatovali, ani sme nevedeli, akých „boháčov“ máme v škôlke... a škoda, že sa tlačia v jednom malom byte...
Šli sme ďalej. Snažila som sa vysvetliť môjmu sprievodcovi, že nemá rozprávať, ale má počúvať, čo hovorí teta. Zdalo sa že pochopil – ale toto „zdanie“ trvalo 2 minúty. Znova sa ozval jeho prenikavý hlas: „Ja tú tetu očami nepočujem a ušami nevidím. Urob niečo.“ Urobila som a nielen ja. Začala som sa smiať a okrem toho, som malého posunula do predu...
netušiac že prichádzame... do miestnosti, kde sa sú portréty osobností, ktoré sa na človeka pozerajú z každej strany. Keď to Zdenko videl a počul, vkĺzol do sveta fantázie a okamžite zistil, že z tých obrazov pozerajú ľudia, ktorí nezomreli a ak sa to aj náhodou niekomu z nich podarilo, tak ich oči žijú a my sme „sledovaní“. Keď som mu vysvetľovala, že je to iba tak nakreslené, myslím, že som mala smolu. Neveril mi. Po tej komnate sa musel prejsť minimálne 3 krát, aby sa uistil, či je naozaj „sledovaný“. A bol. Schmatol ma za ruku a vraj: „Poď rýchlo, lebo fakt nás sledujú...“ A tak sme "odtiahli."
Šli sme ďalej. A tam zrazu kreslo z dreva - plné ornamentov, ktoré podľa legendy celý život vyrezával akýsi väzeň. Zdenko si ho najskôr veľmi pozorne obzeral a potom zahlásil: „ A to je pravda? To nemal čo robiť? Veď je deravé!!!“
A tak som mala možnosť vysvetliť rozdiel medzi legendou a skutočnosťou...
Keď si obzeral „sánky“ okamžite vedel, že ich tu nechal Mikuláš a nikto ho nemohol presvedčiť, že opak je pravdou...
Vošli sme do suterénu... A tam vypreparovaná hlava slona. Na chvíľu sme sa zastavili. Čakala som s úsmevom na tvári komentár a nemusela som čakať dlho: „Tomu slonovi sa tu zmestila iba hlava. Keď ho sem prenášali, brucho a nohy sa im nezmestili na kamión, však? A asi by sa nezmestili ani cez dvere...“ Neodpovedala som. Už som sa v duchu iba smiala...
Prehliadka sa končila a ja som si hovorila : „Bohu vďaka“, že to mám s tým malým za sebou. :-D
Keď tu nový objav a samozrejme na plné vráta: „Ozaj tu už nikto nebýva a všetci zomreli?“ „Áno“... „A to pred tým, ako zomreli, takto stihli všetko poupratovať?“
Verím že ten výlet stál za to. A niečo sa aj upratovalo.
Boli to vzťahy.
Rodičia sa venovali deťom, skláňali sa k nim. Ukazovali „princezné na obrazoch“, vysvetľovali, čo sa skrýva za vitrínami. Zotierali prach všednosti a objavovali tajomstvá detských duší...
Tá Zdenkova veta: „ o tom, že by sme si mali poupratovať skôr ako zomrieme“ má niečo do seba....
Minimálne by sme si mali poupratovať vo svojich vzťahoch...
tak poďme do toho.
A nemusí to byť iba na výlete...
