Hrnčiar.
Bezradne som sa naňho pozerala. Sklá na jeho dioptrických okuliaroch sa leskli na hnedo.
Usmieval sa.... ba spieval a bral blato do rúk.
To odporné blato, ktoré nemám rada, zvlášť keď vonku poriadne naprší a ono sa mi lepí na topánky.
Hrnčiar sa nevzdával. Blato fŕkalo na všetky strany.
Bral ho do rúk, formoval, prikladal na hrnčiarsky kruh. Nepozeral sa na to, či má špinavé šaty alebo nie.....
O niekoľko minút postavil predo mňa štyri krásne nádoby. Každá iná a každá originálna....
A mal k tomu aj komentár: „Keby som sa rozčuľoval nad tým nemožným blatom, bol by som iba znechutený. Musel som ho vziať do ruky. A aj keď ma ofŕkalo.... nevzdával som sa.... a pozri...“
Aj okolo nás je veľa „blata“
Sme ponorení do blata vzťahov, nepochopení, ohováraní, osočovaní.
Obklopuje nás blato pýchy, rivality, subjektivizmu, či blato alkoholizmu, drog a samoty....
A my naň „statočne“ pozeráme.
A hodnotíme.
Trápime sa a krútime hlavou nad tým, aký zablatený je tento svet....
Skúsme aspoň jeden problém vziať do svojich dlaní....
Preskúmať ho, ako skúma hrnčiar svoju hlinu.... a skúsme ho pretvoriť....
Možno sa nám to podarí.
A naše vzťahy, budú stáť za to.
Blato pýchy sa zmení na podanie pomocnej ruky.
Alkoholik zrazu zistí, že alkohol nevyrieši nič....
Len tak....
Prestaňme nadávať na „blato“ ktoré nás obklopuje....
A staňme sa hrnčiarmi, ktorí tvoria niečo nové....
