„Áno, som. Kto je tam?“
„Poznali ste Róberta? Bol to môj syn“ – hlásil ženský uplakaný hlas.
„Áno. Niečo sa stalo?“
„Som jeho mama. Je mŕtvy.“
Zamrazilo ma. Nemo som pozerala na mobil... A v hlave sa mi rojili myšlienky na naše posledné stretnutie....
Robo bol môj známy z detstva, mal (alebo lepšie povedané o pár dní by) mal 25 rokov. Chodili sme spolu na tréningy, občas i na súťaže... no potom sa so svojimi rodičmi odsťahoval.
Starú mamu má v neďaleko nás. A tak, ak sa nám dalo sme si robili „neplánované“ ročné letné stretká v sobotu v noci na púti na Skalke. Stretli sme sa aj rok minulý...
On evanjelik a ja – podľa neho „katolícka mníška“ sme debatovali o živote. Prvý krát (odkedy nosím habit) sme sa nehádali o vieru, o to kým je Boh a kým nie je. Rozprávali o cestách, o tom, čo nosíme v sebe a čo prežívame.
Hovoril o tom, že sa mu pravidelne pod kolenom objavuje obyčajná hrčka – vraj tukový nádor – a tak raz za dva roky ide, aby mu to vybrali a aby mohol slobodne chodiť po tejto zemi. Práve sa pripravoval na túto – pre neho bezvýznamnú operáciu – už tretiu v poradí...
Prebrala sa zo svojich myšlienok a snažila som sa zistiť čo sa stalo.
Róbertova mama začala rozprávať príbeh, ktorý podľa jej tónu hlasu a bolesti, musela rozprávať tisíc krát... A predsa ten príbeh zasiahol celé jej srdce.
„Môj syn úspešne prekonal operáciu. Všetko bolo fajn a on si chodil „slobodne“ po tejto zemi. Koncom novembra mu prišlo v práci nevoľno a tak navštívil lekára... Ten stanovil diagnózu značky „Vyčerpanosť“ a poslal ho, aby si na pár dní oddýchol.
O dva dni sa nevoľnosť zopakovala a tak sa lekár „uráčil“ urobiť mu krvný obraz... a spozornel....
Zistil, že niekto sa niekde riadne sekol. Hodnoty boli vysoké... A diagnóza znela: rakovina kostí...
Okamžitá hospitalizácia, bolesti, operácie, chemoterapia, radioterapia – akákoľvek snaha a prosba o pomoc.
Keď sa obvodný lekár lepšie zahľadel do Róbertových zdravotných záznamov, zistil, že hodnoty boli vysoké už pred operáciou....
Povedal nám to... a môj manžel šiel za „odborníkom na operácie“....
Plakal... a vysvetľoval, pričom lekár "odborník" sa bránil: „Viete koľko mám pacientov? Mňa zaujímal iba záver... z vyšetrení, nie konkrétne hodnoty.“
Záver, ktorý by v rukách naozajstného odborníka vyznel asi inak....“
Dva dni pred tým ako odišiel mi povedal, kde má zošit s adresami a že Vám mám zavolať, že vy už viete čo s tým.“- skončila svoje rozprávanie...
Jediné, na čo som sa zmohla bolo, že som jej akosi povedala, že mi je to veľmi ľúto a porozprávala som jej o našom (mojom a Róbertovom) stretnutí.... a že sa budem za jej syna modliť...
V tom sa ozvalo niečo, čo som nečakala: „Prosím, modlite sa aj za lekárov, aby nečítali iba závery... Nevedia, čo je to, keď rodič stratí dieťa...“
Aj to je dôvod, prečo dávam na blog tento článok....
Buďme zodpovední, nielen voči sebe, ale aj voči tým druhým, lebo sa nám môže stať... že naše rozhodnutie bude bodkou za pozemským životom človeka.
