„Prepáčte. Môžem sa vás niečo spýtať?" - povedala hlasom, ktorý hľadá hocakú slamku pre záchranu života.
Usmiala som sa. „Samozrejme." Čakala som, že bude pýtať peniaze, alebo sa bude zaujímať o autobusové, či vlakové spojenie na miesto kam chce ísť, ale nemá peniaze. Ale riadne som sa kopla.
Pozrela sa mi priamo do očí a vážne povedala: „Môžem vstúpiť do kláštora?"
„No, ak máte povolanie..." - snažila som sa rozhovor nasmerovať do nejakých koľají.
„Vy myslíte asi na povolenie od biskupa, alebo stačí od farára, nie?" - chcela si ozrejmiť fakty.
„Nie, naozaj myslím na povolanie. To je to, čo cítite vo svojom srdci ako cestu a prečo chcete odovzdať svoj život Bohu."
„Prečo? Prečo?" - začala nešťastne rozhadzovať rukami. „Lebo som si pokazila celý život a jednoducho... cítim, že musím niekomu pomáhať. Že musím do konca života robiť dobro... že to musím odčiniť..."
Medzi tým, ako nahlas premýšľala a vysvetľovala dôvody pre vstup do kláštora sme sa posadili na lavičku.
Prerušila som ju. „Len pokojne, žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí, a ani to, že ste si pokazili život, a ani to, že chcete robiť dobro ešte nie je dôvodom na to, aby ste vstúpili do kláštora..."
„Nie je to dôvod?" - pozrela sa na mňa s vyvalenými očami.
„Nie. Dobro sa dá robiť všade. A majú ho robiť, nielen tí, čo bývajú v kláštoroch, ale aj tí, čo žijú v rodinách... alebo sú slobodní... A do kláštora sa nechodí preto, že si niekto pokazil život, alebo že urobil niečo, za čo sa teraz hanbí..."
„Vy? Vy nie ste v kláštore preto, že... ?" - jej oči sa hlboko zaborili do mojich.
„Nie, ja som v kláštore preto, lebo si ma Boh povolal... a dnes viem iste, že ja sama som si túto cestu nevybrala." Rozhovorila som sa o svojom detstve, o tom, ako som si priala, aby Boh nebol i o tom, ako ma priťahoval k sebe... o tom, ako som spoznala, kde je moje miesto...
Silvia sedela a počúvala. Pomaly odhadzovala zo svojho vnútra tehly predsudkov o tom, že v kláštore bývajú „bábráci na život.", ktorí si potrebujú uchlácholiť svedomie.
„Viete, ja veľmi túžim po láske..." - začala rozprávať svoj príbeh. „A myslela som, že som ju našla... Ale iba do chvíle, keď som povedala, že čakám dieťa..." Jej ruky sa začali chvieť a pohľad sa stratil v spomienkach.
„Šla som za Marošom a povedala som mu to, tešiac sa, a túžiac mu dať ten najkrajší dar, ktorý môže dať žena mužovi... A on? Rozkričal sa. Kričal, lebo vraj nemáme svoj byt a on k mojim rodičom bývať nepôjde... Kričal a hovoril, že my dvaja si to malé „decko" nemôžeme dovoliť, lebo ešte neprišiel správny čas a ja si musím najskôr dokončiť školu... A tak som sa dala presvedčiť... Dovolila som, aby mi dieťa vzali. Vtedy prišlo prázdno. Nastali hádky a ja som stratila nielen dieťa, ale aj Maroša..."
Silvia si zapálila cigaretu. Bolo mi ťažko. Okolo nás sa prechádzalo akési „dusno bolesti" ale ona pokračovala..."Prešla som si všeličím, bolesťou, prázdnotou, depresiou... Tajne som navštevovala psychológa.... A keď som sa zamestnala ako barmanka znova prišla nová nádej... Volal sa Noro a ja som prežila druhý potrat... Viem, že moje deti sú pri mne. A ja som ich nešťastná mama. A navonok som tvrdá žena..." - pozrela som sa jej do očí. Vychádzali z nich slzy, hoci hlas bol stále ten istý - pevný a neoblomný...
Pohladila som ju po pleci. Bolo mi ľúto, že si musela prejsť touto cestou, ale nemala som silu jej niečo vyčítať alebo radiť. To čo prežíva vo svojom vnútri sa dá nazvať „peklom na zemi" a nezmenšilo by sa, aj keby vstúpila do kláštora.
Vymenili sme si telefónne čísla a povedala som jej, že budem na ňu myslieť.... a že verím, že bude konať dobro práve na mieste, kde žije... Sľúbila mi, že sa ozve.
Bol čas ísť. Práve prichádzal môj otec. Objala som Silviu a spolu sňou všetku jej bolesť. Povedala, to tiché "ďakujem."
Viem, že som jej nedala ani jeden cent, ale myslím si, že čas, ktorý sme spolu strávili, nás naplnil niečim novým.
A prečo vám to píšem...?
Pretože nám nádej, že aj dnes sa rozhodnete urobiť niečo dobré a to aj vtedy, keď nie ste členmi žiadneho kláštora.
Nemusí to byť nič veľké. Stačí, ak neodsúdite tých, ktorí si zbabrali život a povzbudíte ich...
Takže pekný dník :-)
