Každý má nárok:
na otca a mamu, ktorí sa oňho starajú
na pomocnú ruku, ktorá pomôže spraviť prvé kroky života
na lásku, priateľstvo, podporu
na úctu a povzbudivé slová
na domov, do ktorého sa rád vracia
na prácu, ktorá mu robí radosť
na vnútorný život duše, kde prebiehajú zápasy končiace prehrou i víťazstvami
na okamih, kedy môže začínať znova
na odpustenie a prijatie
na zrelé vzťahy A predsa stretávame
30 ročných starcov a starenky
35 ročných kritikov, nenachádzajúcich nič pozitívneho
40 ročné rozmaznané deti
45 ročných „puberťákov“, schopných opustiť svoju rodinu i povolanie a bezhlavo sa vrhnúť do „víru sveta“
50 ročných nevychovancov, ktorí iných častujú menami nehodnými ani pre zvieratká
55 ročných „vládcov“, ktorí sa nepotrebujú učiť, lebo už majú všetko v „malíčku“
60 ročné ruiny majúce strach pred každým „vzťahom“, zakrývajúc svoju slabosť tvrdosťou a neprístupnosťou... Prečo?
Lebo neboli plnené ich nároky – vzhľadom na roky?
Lebo ich niekto nemal rád?
Lebo sa nevedia zmieriť s „postavením“, ktoré majú?
Lebo sa boja, že pravda je niečo „iné“, než hlásajú navonok?
Je pravda, že nikto z nás nie je dokonalý. Ale pravdou je aj to, že od nás závisí aký je ten druhý...
Preto:
Poďakujme sa dnes Bohu za našu minulosť a hľadajme cestu, ktorou nás viedol
Odovzdajme mu každý „nesplnený nárok“ na ktorý sme mali právo – ale nebol nám splnený. Poďakujme za to, čo nám v minulosti chýbalo, pretože je tu Niekto, kto nám to môže vynahradiť stonásobne.
Prosme Boha o to, aby nás objal a uzdravil i doplnil to, čo sme čakali od ľudí a pritom sa nám dostalo iba sklamania.
Vyjdime zo seba, pomáhajme iným... Nehovorme o nich, že sú .............. a nedávajme im mená, nehodné človeka....
Hľadajme v nich to, čo je hodné chvály a pokúsme sa splniť „nárok na požehnaný deň“
Nebuďme „Stĺpmi pravdy“ ale tými, ktorí pravdu hľadajú a nikdy ju neprestanú hľadať...
Alebo jednoducho povedané: Snažme sa plniť voči sebe i voči druhým „nároky všedného dňa“a oni budú premenené na „nároky na požehnané roky“
