Mal okolo 45 rokov a jeho reč prezrádzala, že po slovensky už dávno nerozprával.... Žil totiž niekoľko rokov v Toronte.
To mu však vôbec nevadilo, aby mi tlmočil zopár zážitkov zo svojho života.
Keď mal dvadsať, strýko ho pozval k podnikaniu. Jeho úlohou bolo manažovať desať ľudí.... a jemu sa to celkom páčilo. Snažil sa, hoci prichádzali problémy, s ktorými sa musel riadne „vytrápiť.“
Napriek jeho snahe, mu „strýko“ neustále pripomínal, že sa na túto úlohu nehodí, pretože on už „dávno“ vie, že má viac na praktickú činnosť, ako na manažovanie ľudí.
A tak kontroloval čo sa dalo... Výkazy, zápisnice z porád, náčrty projektov i projekty samé.... Až to môjho spolucestujúceho prestalo baviť.
Pri každej príležitosti počúval, aký je „nemožný“ a ako ho jeho strýko chce zabaliť do škatuľky „praktickosti“. Začal sa pomaly a isto začal vzdávať....
Zbadal totiž, že jeho „rodinný šéf“, skontroluje a prepracuje všetko, čo urobil len preto, aby to bolo „iné“.
Strýko prepracovával dokonca aj tabuľky, ktoré boli pripravené vo formáte A4 vodorovne, pretože je vraj lepšie keď sú vo formáte A4 zvislo...
Môj spolucestujúci stratil radosť zo života. Uveril, že je nemožný manažér. Stiahol sa. A odišiel. Vlastne ušiel bez rozlúčky.... priamo do Toronta.
Mal šťastie. Stretol niekoľko Slovákov, ktorí mu pomohli nájsť prácu. Najskôr zametal ulice, potom sklady a upratoval.... Po roku sa zamestnal v istej „mega – počítačovej“ firme. A dnes je manažérom. Má pod sebou 100 skvelých ľudí.... a je spokojný... Borí sa s problémami, vyhráva i prehráva....
Teraz je na návšteve u svojho strýka. Prvý krát od chvíle, keď odišiel bez rozlúčky. Vrátil sa na pár dní, aby ukázal, že človek sa do žiadnej „škatuľky“ nezmestí.
Každá škatuľka, do ktorej chceme „vopchať“ ľudskú bytosť je malá a nedovolí jej dýchať. Skôr ju zadusí....
Každé: „ty na to nemáš“....alebo „Ty si nemožný“ – oberá ľudské stvorenie o život....
A naopak.... Pomocná ruka. Ukázanie cesty vpred pomáha vstať a ísť ďalej....
A vždy sa nájde niečo čo si zaslúži našu „PP“ teda pozitívnu pozornosť...
Je len na nás, či to chceme naozaj hľadať....
PS.:
Včera som po rozhovore s „Toronťanom“ mala radosť.... A tešila som sa, že sa nevzdal ani vtedy, keď to bolo ťažké...
Že by sme sa pokúsili nevzávať aj my?
