Stála som pri hrobe. Pri pomníku, na ktorom je napísané meno môjho známeho...
Keď sme boli ešte deti, večer sme spolu chodili von a počítali hviezdy. Hádali sme sa o to, ktorá komu patrí a každý si chcel „ukradnúť" tú najkrajšiu.
Troška sme vyrástli a zmenili sme teóriu. Prišli sme na to, že nám patria všetky a že ich svetlo chceme rozdávať tým, ktorých stretneme. Budeme to robiť presne tak ako v rozprávke - teda dovtedy, kým budeme žiť...
Niekoľko dní po osvojení vyššie spomenutej teórie som si začala robiť vodičák. Raz som si v pošte našla list, v ktorom bolo 50 krát za sebou napísané: „Nezabudni! Brzda, spojka, plyn, prevodová páka!" ... a znova to isté...
Niekto provokoval....
Nezabudla som a o pár mesiacov sa vodičský preukaz stal mojim vlastníctvom. Keď som stretla môjho známeho, tak sme sa na jeden dych pozdravili: „Nezabudni! Brzda, spojka, plyn, prevodová páka!" a začali sme sa smiať.
Keď sme vyrástli, každý z nás sa odsťahoval na inú stranu Slovenska. A tak som na hviezdy pozerala sama. V jeden večer som sa vrátila som sa dnu, pretože už bola zima. Priala som si, aby aj môj známy mohol vidieť tú istú pokojnú oblohu s malým i veľkým vozom, ktorý čaká na náklad...
Netušila som, že práve v tej chvíli skončil svoje poslanie: rozdávať hviezdy na zemi, a že práve „náš" pozdrav sa mu stal osudným: „Brzda, spojka, plyn a prevodová páka zlyhali..." A on... ????
Odvtedy nemôže prichádzať za mnou a tak prichádzam za ním ja. Mlčky stojím... Opakujem mu pozdrav, ktorý skrýva pre každého z nás posolstvo.
Každý z nás má brzdu. Vieme ju použiť, ak povieme slovo prepáč, ďakujem, ak sa prestaneme hádať, ohovárať, osočovať, ak sa pokúsime hľadať nové riešenia...
Každý z nás má spojku, ktorá mu umožňuje stretnúť sa s priateľmi, spojiť sa s tými, ktorí v smútku dodávajú radosť, zavolať na Boha, alebo na niekoho, o kom viem, že mi vie pomôcť. Použiť spojku života znamená vykročiť s odvahou do nového dňa.
Dupanie na plyn pomáha človeku posunúť sa vpred. A jeho sila súvisí so spojkou....
Prevodová páka nám zasa pomáha zastaviť sa, zmierniť rýchlosť, odolať únave... Ako dobre že ju máme...
Ešte teraz v duchu stojím pri hrobe a teším sa, že v mojom živote nie je automatická prevodovka, že nestačí, ak používam iba plyn a brzdu. Môžem čerpať silu od tých, ktorí idú so mnou, môžem sa nechať obdarovať...
Každý z nás je v podstate auto inej originálnej značky. Nie sme rovnakí, aj keď tých druhých chceme vidieť podľa seba. Ich rýchlosť, ich talenty, ich farbu - meriame podľa toho, ako sa nám práve jazdí...
Sme povolaní jazdiť po ceste života a nezáleží na tom, či sme „Tirákmi" alebo „Toyotami" - záleží na tom, či dodržiavame dopravné predpisy dané pre všetkých ľudí bez rozdielu. Napríklad „predpis" - vzájomnej ohľaduplnosti, ľudskosti a pomoci. Či rešpektujeme dopravné značky ako "Slepá ulica", ktorá nás vovedie do kolobehu neustáleho posudzovania, odsudzovania a ohovárania?
Možno sa nám zdá, že všetci musia "jazdiť" tak, ako si to predstavujeme my... "Tiráci" by si priali, aby na ceste stretávali iba "tirákov" a nemuseli sa potkýňať o motorky, či né malé ale pritom šikovné autá...
Nech je to akokoľvek, nie sú na ceste života dve rovnaké vozidlá.
Skúsme sa správne naučiť používať vo svojom živote brzdu, plyn, spojku i rýchlostnú páku. A potom sa naša jazda každého dňa zmení na bezpečnejšiu....
Spôsobíme menej havárii, ktoré zraňujú ľudské vzťahy a v nich konkrétneho človeka...
Aj teraz prosím môjho známeho za nás...
Nielen o to, aby sme mali silu rozdávať hviezdy, ale aj o to, aby sme aj tým druhým dovolili objaviť jedinečnosť cestovania po trati ľudského života. Aby sme ich "nediagnostikovali" ale dovolili im prísť až do cieľa...
Tak do toho, veď je pred nami celý týždeň :-)
