Človek je vlastne obojživelník
Na rozdiel od žaby však o tom nevie. Alebo ak o tom vie, tak na to veľmi rýchlo zabudne.
Týmto výrokom, asi prichádzam do konfliktu so vzácnou vedou „biológiou“, ale vo všetkej úcte sa ho pokúsim vysvetliť.
Dieťa, ktoré prichádza na svet má dobre vyvinuté pľúca, môže dýchať a tak prežívať svoje človečenstvo. To je zákonitosť proti ktorej nebudú mať námietky ani odborníci z „fachu“.
Chcem sa však zastaviť pri niečom inom. Človek nie je povolaný iba k tomu, aby dýchal kyslík tohto sveta s jeho prímesami, ale aj k tomu, aby dýchal už od svojho stvorenia vône vychádzajúce a zároveň vnárajúce sa do tajomstva absolútna. Preto musí – alebo presnejšie povedané – mal by mať, aj pľúca večnosti, pľúca hľadania odpovedí na naše tak často zvláštne túžby, ktoré nechápeme ani sami...
Počujeme v sebe hlas, ktorý v nás volá po čomsi „inom“ ako máme a čoho sa môžeme dotknúť. Hlas tak tajomný, tichý a predsa vytrvalý a mohutnejší ako tisíce vodopádov. Čo to počujeme? Je to túžba skutočne sa nadýchnuť čistého a životodarného Vzduchu. Ale ako? Tento „Vzduch“, po ktorom dychtíme, nezachováva zákonitosti toho prirodzeného. Je všade okolo nás. A je ho veľa. Veľmi túži byť dýchaný. Aby bol „dýchaný“ musíme aj my preto niečo urobiť: Nadýchnuť sa. Je to tak jednoduché a prirodzené ako pri biologickom dýchaní. Stále je tu aj druhá možnosť - nenadýchnuť sa. A to je smrť. Dýchať pľúcami večnosti znamená sýtiť sa modlitbou, počúvaním Božieho Slova a jeho uskutočňovaním, radovať sa z toho, že môžeme milovať a sme milovaní...
Znova opakujem: Človek je obojživelník. – Aspoň teraz kým žije na zemi. A preto by nemal „prepínať“ – lepšie povedané, nemal by trénovať iba jedny – tie „telesné“ pľúca“.
Tie iste v plnosti času vypovedia službu. Telo ostane chladné. No tie druhé pľúca sa konečne nadýchnu naplno. Veď z tváre do tváre sa pred človekom odhalí záhada večnosti, ktorou je Božia Láska...Ja až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na Boha. Prajem požehnaný, aj keď nie vždy ľahký tréning dýchania.
