Chcela by som písať rozprávku, pretože je vymyslená, ale nemôžem.... Sú chvíle, kedy je človek konfrontovaný s tajomstvom života i smrti. Kedy dostane do rúk kľúče večnosti, ktoré majú rôzne názvy: staroba, choroba, infarkt alebo rakovina.
A tieto kľúče dostal aj Ondrej. Chalan, ktorý chcel žiť a založiť si rodinu. Bola to taká veselá kopa. Zaľúbený do tónov, a všetkého čo sa dotýkalo hudby....
Hral v kostole na organe, viedol mládežnícky zbor.... Spieval a pomáhal kde sa dalo.
„Vyrástol" a stal sa profesorom na gymnáziu. Svojich študentov volal „moje deti.". Rozprával s nimi na hodinách, ale aj na ulici. A mali ho radi...
Našiel si svoju životnú lásku, dievčinu, ktorá ho sprevádzala, a ktorú si chcel vziať za manželku. Zasnúbili sa a spoločne čakali na svoj veľký deň, ktorý síce prišiel, ale úplne inak, ako si ho predstavovali....
Pár alebo nepár mesiacov v kalendári naspäť sa do našich uší dostala zvesť o tom, že Ondrej má rakovinu hlasiviek. Zdalo sa, že stratil všetko, čomu žil. Nemohol rozprávať, nemohol spievať...
A predsa nestrácal nádej. Modlil sa, ďakoval za každý deň, tešil sa z každého stretnutia. Písal, že : „V smelej dôvere, kráča vo viere...." Jeho rodičia i priateľka stáli pri ňom a on statočne bojoval. Veľa ľudí ho sprevádzalo modlitbami.
Menil sa. Skúsil utrpenie a vedel, že Boh je stále s ním. Vravieval, že bez viery v neho si nevie predstaviť dni, ktoré trávil na onkológii.
Po niekoľkých mesiacoch sa znova ozýval v kostole jeho spev. Mysleli sme, že vyhral. Tešil sa na manželstvo a boli aj zásnuby... Bol plný života....
Prešlo pár mesiacov a prišla nová správa: „Ondrej je znova na onkológii a žiadna liečba nezaberá." Nasledovali modlitby, povzbudzovania, čas trávený v rozhovoroch, v slzách i v tichu... Čas, ktorý bol naplnený bolesťou i nádejou...
Ondrej si prežil svoje. Chcel žiť a zároveň dostával silu pre večnosť....
Všetci sme čakali na slovo hlavného Režiséra, menom: „Pán" života. Vyriekol ho: „Ondrej bude hrať v nebi."
Bol štvrtok. Deň keď si kresťania pripomínali, ako Ježiš vystupuje do neba.... Šla som na omšu. Po nej prišla SMS: „Ondrej odišiel." Ticho, v spánku. V hodine milosrdenstva. Boli pri ňom traja anjeli - ocko, mamina a snúbenica. Odišiel a v nás ostalo prázdno. Nie také obyčajné, ale mocne kričiace...
Včera sme ho odprevadili na cintorín. Nebol to pohreb, ale rozlúčka, pri ktorej okrem sĺz, padali otázky bolesti a zároveň istota, že máme v nebi niekoho, kto na nás bude dávať pozor.
Prišli aj Ondrejove deti. Priniesli mu veniec z bielych ruží previazaný stuhou, na ktorej bolo napísané: „Od vašich detí". Každé to "veľké dieťa", hodilo na jeho rakvu bielu ružu ako znak nádeje.
Stála som pozerala som sa na kopu hliny. Predo mnou jama obtiahnutá bielou látkou... a v nej rakva s človekom, ktorý v mojom srdci zanechal hlbokú stopu. V tom som v duchu počula slová i melódiu jeho obľúbenej piesne : „Dnes je taký zvláštne krásny deň, ktorý zmení všetko na dobré..."
Ondrej, verím že to tak bude. A ďakujem... ďakujem za svedectvo tvojho života, za čas, ktorý sme mohli spolu „bojovať" v tom istom meste, za tvoj hlas i za tvoju neustálu blízkosť. Ďakujem za to, že si prijal pozvanie do večnosti a že si tak hrdinsky premieňal zrnká bolesti a strachu na istotu vzkriesenia.
Je nám tu všetkým bez teba smutno. Aj keď už nebudeš mať 33 rokov na zemi a nebudeš oslavovať svoje narodeniny, verím , že raz sa stretneme... a povieme si to, čo bolo nedopovedané....
Prosím dávaj na nás pozor....
