Dnes ráno prichádzali do triedy predškoláci. Plní dojmov, ale aj nových pojmov, ktoré získali počas víkendu.
Zastavili sa pri mne, porozprávali, čo majú nové... a s hrsťou farbičiek zasadli k stolu. Čakala ich totiž „škôlkárska práca.“
Keď už za stolom sedeli šiesti, strhla sa veľká diskusia ohľadom – dobre čítate - : „hospodárskej krízy“.
To som zbystrila svoj sluch aj ja a čakala som, čo z toho „vylezie“.
No poviem Vám, zistila som, že máme malých politikov.
Veď kríza to je „to“, že nebudeme mať na chleba, ale je „to“ aj o tom, že musíme nájsť niekoho, kto vymyslí „niečo“, čo nám „spôsobí“ že budeme dostávať peniaze – nie iba na potraviny, ale aj na autá a limuzíny....
Spoza stola sa ozýval čoraz väčší krik. Tí menej „trpezliví“ už nekreslili, ale stáli a živo gestikulovali, keď v tom... zaznelo rázne: „TICHO!“ – výkrik, ktorý prekvapil aj mňa a skoro ma „postavil do pozoru.“
Malá Hanči si vypýtala slovo. „Moja sestra mi povedala, že je deň úcty k starším. A keďže JA som tu spomedzi vás najstaršia, tak si ma musíte uctiť. A to je teda, že ma budete počúvať a že mi poviete, že mám pravdu.“
Všetci „diskutéri“ ostali pozerať v nemom úžase. Nikto nepovedal ani slovo. Pomaly brali do rúk farbičky a začali „pracovať“ – a každý z nich sa pýtal Hanči, či sa jej páči jeho obrázok.....
A počas dňa?
„Uctievali si svoju novú vodkyňu“ – ktorá si krikom vydobila miesto a dôveru v celej triede....
Že by tí, čo kričia a majú na jazyku veľa slov /hoci prázdnych/ mali pravdu a vedeli vyriešiť aj problém hospodárskej krízy?
Myslím, že zajtra ráno sa o tom s predškolákmi porozprávam. J
