Spozornela som. Spoznala som ho.
Áno, videla som ho na fotografii pred niekoľkými rokmi. Ukázal mi ju jeden známy, ktorý sa liečil na rakovinu. Bol za ním a vopchal mu do vrecka zopár papierových tisíc korunačiek, len preto, že tento človek „mu vlial život. Prisľúbil mu, že bude žiť. Zničil všetky jeho chorobou postihnuté zóny, posunul auru, ktorú nosí okolo svojho tela... a samozrejme mu nezabudol pripomenúť, že sa teší na ďalšie stretnutie s ním“.
Ešte teraz vidím môjho známeho, ktorý drží v ruke fotografiu liečiteľa a celý ponorený do „klamstva“ opakuje: „Počuješ! Boh mi ho poslal! Ja budem žiť.“
Áno, žil. Ešte mesiac. A každý deň sa pomaly spamätával z klamstva, ktorému uveril. Každý deň vnímal otvárajúce sa dvere nového života...
Áno, verím že žije, ale nie tu na zemi, lež v dome svojho Otca. Pár dní pred tým, ako „odišiel“ na miesto, kde sa používa jazyk menom Láska, mi s bolesťou v srdci povedal: „A ja som mu tak veril. Čudoval som sa, že ty sa netešíš... keď ja.... Oklamal ma. Odchádzam a budem na teba i na neho dávať z hora pozor.“
Odvtedy, keď mi je ťažko, tak si spomeniem na týchto dvoch ľudí. Od jedného žobrem dary z neba a tomu druhému vyprosujem požehnanie...
Že by toto stretnutie bolo odpoveďou na moju modlitbu?
Liečiteľ sa svojim prenikavým pohľadom snažil preniknúť až do žalúdka. Bez toho, aby mi dovolil reagovať na predstavenie jeho „povolania“ ma zahrnul náukou o tom, ako ho Boh obdaroval darom „videnia“ – a „uzdravovania.“ a z celej sily sa ma snažil zdiagnostikovať.
Hovoril o mojich chorobách i o tom, ako ich treba liečiť, ako ma obklopujú patogénné (či aké) zóny a v konečnom dôsledku nezabudol pripomenúť, že moje choroby vyplývajú z toho, že som si zmýlila povolanie. Byť mníškou nie je totiž atraktívne a tým viac – nie pre mňa....
So záujmom som ho počúvala a v ruke držala ruženec. Liečiteľ sa správal ako búrka, ktorá postupne slabne a čaká, že sa ľudia potešia jej ovlažujúcemu dažďu. Nenapadlo ho, že aj „búrku“ môže obliať studená sprcha.
Spôsobila ju obyčajná veta: „Ja vás poznám. Zdierate ľudí a klamete ich práve vtedy, keď potrebujú počuť pravdu.“
Zmeravel a v nemom úžase pozeral na mňa. Začala som mu rozprávať príbeh.
Príbeh o mojom známom, ktorý bojoval s rakovinou i o jeho posledných slovách. Keď ich počul, zaťal päste.Už vôbec nebol taký milý ako na začiatku: „Vy, ste chorá, lebo ste v cirkvi... a veríte v Boha... a to sa dnes nenosí.“
Prerušila som ho, pripomenúc mu od koho, podľa jeho vlastných slov dostal dary... Zrazu to nebola pravda – už mu ich nedal Boh, ale „matička príroda...“
A postupne si poprel celú svoju predchádzajúcu genézu. Dostal sa do afektu zúrivosti a nadával len tak prašťalo.
Okoloidúci sa len pozerali, ako pri ňom stojím a snažím sa ho upokojiť....
Nepodarilo sa mi to. Možno by aj – keby som mu do vrecka pridala nejakú tú tisícku, ale tú som pri sebe nemala.
A tak som nad ním spravila znak kríža a poprosila nebo: „Bože, požehnaj ho. A nás chráň od všetkých takýchto šarlatánov.“
Dajte si pozor na človeka, ktorý vám povie, že je liečiteľ.....
