Ak ich našlo, mravci mali po chlebe. S radosťou a s úsmevom na tvári skončili pod jej prstom.
Zrazu zbadala mňa. Bola som iná, ako mravce. A to ju značne prekvapilo. Začala si ma obzerať s primeranej vzdialenosti. Nakoniec sa rozhodla na mňa zakričať: „Tetá! Ty si živá? Vieš taká, taká, nó, naozajstná...?"
„Áno som." Povedala som s úsmevom.
„A odkiaľ si sem prišla?" - vyzvedala sa ďalej. Keď videla, že nie som „strašidlo", prisadla si, a pokračovala v obzeraní. „Máš pekné plávky. Aj sa ti točia, keď sa postavíš?"
„To nie sú plávky, to je habit," - pokúsila som sa o vysvetlenie a chcela som pokračovať ďalej, no v tom zahučal na poli kombajn.
Na to sa Danka začala brániť: „Ale ty sa ma nemusíš báť, ja ťa nechcem zabiť. Ja zabíjam iba tých veľkých mravcov, čo sú tu medzi kameňmi."
Bolo mi jasné, že „habit - a - zabiť" vyzneli v tej chvíli ako jedno a to isté. A tak sme sa začali spolu venovať problematike mravcov.
„A prečo ich zabíjaš?" - prenikla ma zvedavosť.
„No preto, že sú veľkí..." vysvetľovala Danka.
„A keby boli malí, dala by si im pokoj?" - pátrala som po príčine.
„Keby boli malí?" - zamyslela sa Danka - „Skryla by som ich do škatule, a schovala pod posteľ, aby ich oco nenašiel, keď príde."
„Ty máš pred ockom tajomstvá, čo?" - podpichla som, pričom som si spomenula na svojho ocka, ktorý sa so mnou hrával a tajomstvá sme mali - jednoducho spoločné...
„Nie. Ja sa pred ním skrývam, lebo on je kričiaci kričľúň. Vieš, on...." Posadila sa vedľa a rozprávala mi o prepadoch "niekoho" kto je väčší ako ona a aj silnejší, niekoho koho sa bojí... namiesto toho, aby ho ľúbila a tešila sa na jeho príchod domov.
Práve popri nej prechádzal „veľký mravec" a ona už načahovala k nemu svoj malý „mocný" prst. Chytila som ju za ruku. „Počkaj," - a vzala som mravca do dlane. Spoločne sme si ho obzerali. „Myslím, že je mocnejší, ako malí mravčekovia."
„Áno, je, veď má väčšie nohy, aj hlavu, aj brucho..." - prisviedčala Danka a stále čakala, na chvíľu, kým ho položím na kameň, aby mohla dokončiť svoje dielo.
„A keď je veľký, mohol by asi aj pomáhať malým mravčekom. A mohol by ich aj ochraňovať..." - pokračovala som v úvahe.
Trafila som do čierneho. Danka sa zamračila, postavila, založila si ruky v bok a s bolesťou a hnevom, aký vie mať dieťa, spustila: „Nie. To nie je pravda, že veľkí pomáhajú malým. A že ich ochraňujú!!!! Ani u nás doma to tak nie je..."
Vytrhla mi z ruky mravca, dokončila svoje dielo a rázne odišla. Prebrodila rieku, a posadila sa na deku, na náprotivnom brehu... Jej mama si ju ani nevšimla....
Naozaj. Hovoríme deťom, ako by veci a vzťahy mali fungovať. Presviedčame ich o tom, že je všetko v poriadku. Ale oni sami vedia, že to tak nie je.
„Život dospelákov je jednou veľkou knihou, v ktorej vedia čítať aj tí, ktorí nepoznajú písmená."
