Vychádzam pred bránu. Posledné zamávania, pozdravy a radostné: „Tešíme sa na ďalšie stretnutie."
Z druhej strany v nemom úžase pozoruje našu rozlúčku pán v dôchodcovskom veku. Pozdravím ho a chcem pokračovať v ceste. Zastaví ma svojou otázkou. „Vy ste mníška? A viete kto sú tí ľudia, od ktorých ste práve odišli?"
Prikývla som že viem.
Sú to moji kamaráti. Poznáme sa ešte z našich detských čias. Vždy v lete si dáme „repete" a spomíname na to, ako naši otcovia - kolegovia z práce spolu s mamami pre nás organizovali letné túry a zimné lyžovačky.
No skôr ako som stihla niečo povedať, milý pán sa zamračil a s rukami v bok ma uviedol do reality: „ To sú luteráni, inoverci a vy ako katolícka mníška u nich nemáte čo robiť!"
Kypel svojim - podľa neho spravodlivým hnevom - a presviedčal ma o tom, že som zradca, ktorý si neváži svoju vieru.
Stála som a počúvala kým skončí, v nádeji, že aj ja sa dostanem k slovu.
Po dlhšej chvíli mu našťastie došiel dych.
„Ja som u nich nebola preto, aby som navštívila luteránov." - povedala som rázne. „Bola som u nich preto, aby som navštívila kamarátov."
"Spravodlivý" pán sa nezmohol na nič iné iba na odchod a šomranie, v tom zmysle, že už si nikto neváži vieru, kresťanské zásady, že tu nie je nikto, kto by bojoval za jej čistotu.
Ostala som sama. S pevným presvedčením. Nechcem sa pýtať, v čo iní veria, aké sú ich „kresťanské", či „pohanské" zásady. Dôležitý je vždy človek, jeho priateľstvo, či kamarátstvo...
Ak stretnem „kostolnú myš", ktorá mi bude ešte radiť, do ktorého domu mám vojsť, aby som nebola zradcom, usmejem sa a spýtam sa: „Ako môžeš milovať Boha, ktorého nevidíš, keď nemiluješ brata, ktorého vidíš?"
Nie je správne, ak sa skrývame za kostol, modlitby, či omše. Je správne, ak žijeme vzťahy, z ktorých vyviera radosť, pochopenie a láska...
Viera a náboženstvo, ktoré stojí na písmenách a zákonoch rozdeľuje, a preto aj počas týchto slnečných dní hľadajme to, čo nás spája...
Nech nie je horúca iba naša „koža" ale aj naše „srdce".
