Vystúpil z auta v ruke som nervózne prekladal doklady.
Otázka znela: „Pán vodič, ako ste prešli cez križovatku?“ Pozrel som sa nechápavo – mám predsa ruky, nohy, hlavu, nové auto – všetko je v poriadku. Iné ma nenapadlo, ako zamrmlať si svoju – viac menej istú odpoveď: „Bezpečne.“
Policajt sa usmial. A pozval ma do jeho auta. Mal som možnosť vidieť, ako sa moje auto rúti ku križovatke. Ani mi nenapadlo, poobzerať sa na pravo, a na ľavo a pritom do svojej manželky, ktorá mimochodom tiež jazdí, stále hustím: „Vždy daj prednosť z prava.“
Pri myšlienke na to, že z prava mohol ísť kamión, alebo v tom lepšom prípade obyčajná škodovka ma striaslo. Uvedomil som si, že v to ráno – niekto chránil môj život, niekomu ešte záležalo na tom, aby som bol zdravým otcom mojich dvoch detí a manželom. Viem, že v to ráno som dostal život, hoci moja peňaženka bola o tisícku ľahšia....“
Toto je skúsenosť jedného otca rodiny...
Aká je tá naša? Tá moja? Ako je to s jazdou môjho života?
Vieme, že tomu, kto prichádza z prava musíme dať prednosť, pretože inak riskujeme haváriu a otvárame sa pre vlastnú smrť.
Kto má byť v živote na prvom mieste? Ten, ktorý ťa stvoril. Ten ktorý ti dal rodinu. Ten ktorý ťa povolal, aby si našiel svoje naplnenie v živote... Ten, ktorého voláme rôznymi menami: napr. Láska, Spravodlivosť, Pokoj, Dobro – jednoducho Boh.
Boh vždy prichádza z prava a preto mu musíme dať prednosť. Nestačí iba vedieť, že prichádza, treba poznať aj pravidlá – dopravné predpisy – a tie nedostávame jednorázovo po absolvovaní vodičského kurzu.
Pravidlá jazdy života neustále získavame v kurze modlitby – ktorá má toľko príchutí, odtieňov, odchýlok, koľko je kvapiek v mori.
Pravidlá jazdy života získavame v čerpacích staniciach značky Sviatosti a v umyvárňach značky Zmierenie. Nezabúdajme aj na príručku pre vodičov na ceste do večnosti s názvom Biblia...
Aj keď nevlastníme „kartičku ružovej farby“, sme pozvaní, aby sme každý deň jazdili. A aby sme dávali prednosť tomu, kto prichádza z prava.
Boh je tu. A s ním môžeme vôjsť do uličiek všedných problémov i na námestia nefalšovanej radosti. Boh je tu a aj keď si vravíme, že nie je, On ostáva.
Občas sa nám stane že do niekoho narazíme. Snažíme sa jazdiť po svojej vlastnej „diaľnici“ /zámerne píšem o diaľnici – pretože chceme ísť rýchlo. Ak by sme spomalili videli by sme, že sa rútime do záhuby/. On nás vidí a sleduje. Nie preto, že sa mu páči rýchla jazda, ale preto, že jeho láska má k nám vždy otvorené ruky. Vždy je ochotný prijať s radosťou našu spiatočku a pomôcť nám vycúvať...
Boh čaká, kým sa nám minie vlastný benzín, kým sa zaškrie motor nášho života. Čaká na chvíle, keď si uvedomíme, že niečo horí, že cesta, ktorú sme si predstavovali nie je taká akoby sme očakávali...
Boh prichádza, keď ostaneme stáť v priekope, zúfalo sediac na kapote svojho života. Pristúpi k nám. Opraví to, čo je pokazené a ak mu dovolíme, dá aj nový benzín – s čoraz presvedčivejším pozvaním: „Prichádzam z prava, daj mi prednosť. A potom poď a nasleduj ma.“
Kto z nás by nechcel nasledovať svojho záchrancu? Asi každý... V tej chvíli mu nasľubujeme hory, doly. Hovoríme o tom, ako mu vždy dáme prednosť... ako On bude hviezdou a favoritom nášho života....
No príde prvá križovatka a zabudneme na to, že cesta nášho života potrebuje vodcu... že naše auto, naše postoje, myšlienky, naše srdce a vzťahy z času na čas potrebujú „opravu“.... A rozbehneme sa..... Ak sme aj náhodou, nikoho na križovatke nezrazili, iste sme sa vydali na svoju vlastnú diaľnicu... a ako to skončí?
Možno zasa iba pri sľuboch – že budeme verní svojmu „Záchrancovi“.
A dnes ráno mi len tak napadlo : Čo keby sme tie sľuby vymenili za skutok. Nech vidí, že vieme dodržať slovo.
