A tak prišla reč na tému: „odchod do večnosti.“
Hoci má len pár rokov po tridsiatke, žiarili jej oči a "vraj" je „pripravená.“ Keby Pán Boh povedal : „Poď!“ – ide.
Teší sa na Dom svojho Otca. Teší sa na nebo. Je šťastná i tu na zemi. Má všetko, no predsa cíti to, čo hovoril svätý Augustín: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“
V tú chvíľu som si spomenula na svätého Františka z Asissi, ktorý hovoril o smrti – ako o svojej sestre. O niečom, čo nie je strašné – ale blízke.
Smrť je niečo na čo sa „netreba pripravovať“ – no je to niečo, na čo treba byť stále pripravený...
Moja spoločníčka začala listovať vo svojom malom adresári. „Keď zomriem, tak to oznám tomu a tomu, a nezabudni na toho... a tento nemusí prísť na môj pohreb a tohto by som tu rada mala...“ Usmievala som sa... a samozrejme som jej to sľúbila (lebo inak by ma prišla strašiť... a potom pomóóóc – aspoň sa tak „vyhrážala“).
Malý adresár sa dostal aj ku mne. Prechádzala som stranu za stranou a objavila som v ňom zopár mien, ktoré boli zaškrtnuté. Za týmito menami sa skrývali tí, ktorých si Boh povolal do večnosti, hoci boli mladí.
Verím, že sa teraz sa na nás pozerajú a pomáhajú nám...
„Keď zomriem,“ – pokračovala: „poďakuj sa mojej mamine za všetko – tú ľúbim najviac. Poďakuj sa aj mojim priateľom i tým, s ktorými bývam. A všetkých odprosujem, ak som im niekedy ublížila...“
Hovorila to vážne. Okrem iného nezabudla pripomenúť, že ak „odíde“ chce, aby sme jej zatvorili rakvu. Túži po tom, aby ostala v našej pamäti – ako živá...
Zaujímavé. Má niečo po tridsiatke a je naplnená životom... Smrť sa pre ňu stáva sestrou. Prijíma všetko a je pripravená....
Stretávam mnoho ľudí. Niektoré babičky a starčekovia sa modlia a žobrú o každý deň na tejto zemi.
A stretávam aj tých, ktorí s pokojom a s múdrosťou srdca prijímajú bolesti i radosti...
Keď som sa dnes v duchu zamýšľala nad poslaním človeka, napadlo mi, že každý z nás je vzácnou perlou, ktorú si Boh obrusuje. Jednu tu nechá 30 rokov, druhú 90, inú iba pár dní....
Boh každú perlu berie do svojich dlaní a navlieka ju na náhrdelník večnosti. V akom poradí? To asi nezistíme...
Ale o jedno sa môžeme snažiť.
Nezáležiac na veku, mladosti, či starobe.
Môžeme sa snažiť o to, aby sme boli „pripravenou“ perlou. Perlou, ktorá sa ligoce dobrotou, láskou i odpustením.
Mária mala dnes meniny. No cez ňu som dostala darček i ja. A verím, že cez tento článok ho objavíte aj vy....
Možno v podobe obyčajnej „myšlienky“, že na smrť sa nemáme pripravovať, tale máme byť na ňu pripravení...
