Nestačí totiž vedieť, čoho a koľko, ale aj kedy a ako. A prípadne aj prečo.
Nikto u nás nevolá vývar pravým menom. Mama ho volá normálna polievka a babká masová. To preto, že ju jedia masy, asi. Mama vie navariť lepší ako ja a starká zas robí lepší ako mama. Z toho usudzujem, že vývar sa človek učí variť vekom. Ja som vlastne nikdy neabsolvovala ani základy. Doma ma mama nepustila ďalej ako po šúpanie cibule. Skúšala som to párkrát sama, ale vždy chutil ako slaná voda, v ktorej si kura vymáčalo paprču pred pedikúrou. Radšej som teda varila tekvicovú a paradajkovú.
Lenže, to je hanba, nevedieť vývar. Rozhodla som sa, že sa ho naučím stoj čo stoj. Budem ho cibriť dovtedy, kým nebude poriadny. Zlatožltý a voňajúci nedeľou. A tak som sa pustila do toho.
Recept v časopise písal jasnou rečou. Treba zašpiniť polovicu kuchynského riadu a na panvici opekať celú neošúpanú cibuľu. Bola som sklamaná, pretože šúpanie cibule bolo to jediné, čo som z prípravy vývaru dokonale ovládala. Navyše, z výslednej polievky bolo treba vyhodiť zeleninu a zliať číru tekutinu. To nebol vývar, aký som chcela. Tak som zavolala mame. Urobila som všetko, ako kázal hlas v telefóne. Variť mäso, pridať zeleninu, pozor na plameň, nesmie silno variť. Nebolo to však ono. Deti tú polievku zjedli, lebo veď dala som tam slíže. My, dospelí, sme ju zjedli tiež, lebo veď aj vegetu som dala. Ale vôbec som sa necítila nedeľne. A to je chyba.
Minule prišla na návštevu krstná. Pomôcť s deťmi a pozrieť, čo je nové. Kým strážila spáčov, šla som na nákup. Doniesla som hovädziu polievkovú zmes, reku, ďalší pokus s krstnou by mohol stáť za to. Je to mamina staršia sestra, čiže jej vývar bude chuťovo niekde medzi maminým a babkiným.
Hovädzie som umyla a zaliala vodou. Teta ale krčí nosom: Nemáš aj nejaké iné mäso? Čím viac druhov pridáš, tým lepší vývar. Mala som ešte králika, a tak skočil do hrnca okúpať sa spolu s kravou. Daj čierne a nové korenie, nie mleté, ale torchu ho podrv. A soliť budeme až ku koncu, lebo keď sa zelenina dlho varí v slanej vode, tak sa zoští. Tak vraví babka.
Ona dáva zeleniny veľmi striedmo, takmer žiadnu. Radšej špikovú kosť. Jej polievka je skutočne masová. Ale ja musím dať veľa, kvôli deťom, vraví krstná. O hodinu a pol už v hrnci nacvičuje akvabely celá zeleninová zostava, aká sa predáva v polystyrénových obaloch. Ešte aj kúsok kalerábu. Ale krstnej to nestačí. Čo ešte máš? Vyberám z chladničky bielu papriku a tete zasvietia oči. Ale peknej papriky je do polievky škoda, stačí bársaký zdochár. Hodíš len vrch so stopkou a máš. A ošúp aj cesnak, cesnak musí byť. Krstná pozná kumšt.
Od polievky ma odtrhli deti. Treba prebaliť, nakŕmiť a do pyžama. Keď som sa po chvíli vrátila do kuchyne, udrela mi do nosa nedeľa. To je presne ono, hovorím nadšene krstnej a dvíham pokrievku. Plávala tam celá záhrada: zelená časť póru, cíbiky z jarnej cibule a veľká kytica petržlenovej vňate. Kto by to bol povedal, že víkend vonia ako petržlenová vňať.
Najlepší je vývar na druhý deň, keď sa trochu nažije. Usadila som rodinu k prestretému stolu. Boože, to aj ty už budeš variť len slížovú? frfle manžel. Mama, ja som chcel tekvicovúúú! piští najstaršie dieťa. Dvojičky nič nehovoria, len mrnčia. Tak dosť! buchnem po stole, až poskočia lyžice. Bude tu ticho a budete jesť, bastrikurymotyka! Presne tak vravieval dedo.
Potom už všetkým veľmi chutilo aj bez dlhých rečí.
Nie je nad to, učiť sa od skúsených harcovníkov.
