Vždy mi však chýbala pravidelnosť. Tak, ako niekto celý život začína s angličtinou, ja som celý život začínala s behom. Možno preto, že som nemala bežeckú aplikáciu, a možno mi len chýbal správny parťák. Po pár dňoch či týždňoch športové nadšenie vždy ustúpilo a dalo prednosť iným aktivitám. Až teraz, keď mám detí plný dvor, treba upratovať, zavárať a záhradu okopávať, sa vo mne sčista-jasna zrodila motivácia k pravidelnému behu. Čím to len bude?
Treba povedať, že môj úplne prvý tabla rasa tréning po dvoch pôrodoch boli preteky, na ktoré som sa prihlásila a nestihla na ne trénovať. Nevzdala som sa, ale po tých siedmich kilometroch som svojim šokovaným, rôsolovito roztraseným nohám, ktoré zrazu nevedeli ani prekročiť obrubník, sľúbila, že im to už nikdy neurobím. Teda že nebudem bežať bez prípravy. Svoj sľub som nedodržala.
Na svojom prvom víkende bez detí som o šiestej ráno s elánom vyrazila k Brnenskej priehrade. Bežalo sa tak príjemne a rezko, že som sa rozhodla obehnúť ju celú. Ako sa ukázalo, jej obvod bol o čosi dlhší než som očakávala. Cestou som sa musela viackrát rozhodovať medzi úzkou cestou pre motorové vozidlá a strmým úbočím, dvakrát som sa stratila v lese a raz preskakovala plynovod. Keď som konečne na pokraji síl, bez vody, bez telefónu, v začínajúcej horúčave a s takou tou odretou slaninkou na vnútornej strane ramien, lebo som si dala tričko bez rukávov, dorazila k lávke u Veveří a prekročila tú prekliatu priehradu, ktorá sa už dávno stihla zúžiť na rieku, s víťazným pokrikom ako bájny Feidippides som sa vrhla na turistickú značku, len aby som zistila, že do cieľa mám ešte osem kilometrov. Po víkende sa ozvalo koleno. Povedalo no-no-no, a ja si odvtedy dávam pozor, aby som nebežala len tak haj-buj. Už naozaj.
Teraz už o sebe môžem povedať, že zvládnem dlhšie trasy. Minulý rok som na jednom horskom polmaratóne dokonca skončila štvrtá. Ale to len preto, že poslednú piatu bežkyňu na trati rozbolelo brucho. Veru, nie veľa žien sa odhodlá na horské polmaratóny. A to je dobre, aspoň mám z času na čas šancu umiestniť sa v prvej desiatke, a nie napríklad v tretej tisícke. Na zdolanie ťažkých vecí treba nielen tréning, ale aj trúfalosť.
Našťastie, pretekársky ošiaľ ma už postupne prechádza. Lebo kopec odpadu, uhlíková stopa, veď viete. Nestojí to za to. A vôbec, načo sa budem niekam trmácať autom, aby som mohla bežať? To predsa nedáva zmysel. Kvôli atmosfére sa však občas prihlásim na bežeckú akciu, buď lokálnu, alebo natoľko zaujímavú, že jednoducho neodolám. A keďže má tento rok sté výročie úmrtia náš najslávnejší štátnik, rozhodla som sa pre Štefánik trail. Ak ste pred pár týždňami zachytili v správach niečo o šialencoch, ktorí bežali 145 km z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy cez Malé Karpaty, tak to je ono.
Tí, ktorí sa na celú trasu nocou i dňom necítili, čo bol aj môj prípad, mohli trať zabehnúť ako štafeta. Nebolo pre mňa ľahké poskladať tím siedmich ľudí. Svojich bežeckých kamarátov by som vedela porátať na prstoch jednej ruky podguráženého stolára. A to by mi ešte zopár prstov ostalo. Ešte šťastie, že ja aj moji dvaja bežeckí parťáci Veronika a Andy máme doma polovičky, ktoré nám sľúbili vernosť v dobrom aj zlom. Hoci, v tom momente asi netušili, že to občas bude obnášať aj účasť na nočných trailových behoch. Hneď nás bolo šesť. Ako siedmeho sme oslovili kamaráta, ktorý síce veľmi nebeží, ale robí zjazdy na horskom bicykli. Tak sme si nahovorili, že to je skoro to isté.
Celý čas som tŕpla, aby si Peter pred pretekmi na tom bicykli nedochrámal nohu, lebo on aj k oltáru kráčal so zadrôtovaným lýtkom. Želanie sa mi splnilo, Peťove nohy ostali celé, ale dva mesiace pred pretekmi šiel k chirurgovi so štvoritou zlomeninou kľúčnej kosti. Povedal, že to nevadí, lebo veď o prsia pretekať nebude. Koniec koncov, to je skôr moja špecialita.
A tak sme bežali. Každý z nás podal svoj životný výkon. Svojím spôsobom. Môj muž preto, lebo musel desať kilometrov vyštikútavať kalíšok slivovice, ktorý doňho Andy na znak priateľstva a spolupatričnosti znenazdajky nalial za zákrutou chvíľu po štarte. Zjazdár Peťo si celý čas búchal hlavu o Záruby, ako to, že takúto peknú downhillku musí ísť po vlastných. Veronikin muž tak poctivo trénoval, že na trase predbehol deväť štafetárov. Andy po preliečenom zápale stehenného svalu zvládol výškový profil trate, ktorý vyzeral ako zuby dravca. Veronika zabehla svoju najdlhšiu vzdialenosť, 28 kilometrov. Ja som na Kramároch dostala vo vetre facku mikroténovým sáčkom. Nemá pomsta za to, že používam sieťovky. A Andyho manželka bežala svoju etapu po rozpálenom centre s teplou vodou v hydrovaku, a ešte sa vedela v cieli usmiať.
Skončili sme v poslednej desiatke, ale to vôbec nevadí. Naopak. Skvelé na tom je, že teraz máme všetci okrem zážitku aj slušnú bežeckú formu. My, amatérski bežci, aj naše polovičky, takže sa s nami občas idú prebehnúť. Beh má totiž, okrem jednoznačných zdravotných benefitov a efektu psychohygieny aj jednu vzácnu vlastnosť. Pomáha vytvárať a udržiavať vzťahy. Partnerské, kamarátske, rodinné, akékoľvek. A to je tá najvzácnejšia trofej.
Áno, a chlapi si po ňom dokážu zaviazať šnúrky na topánkach bez zadržiavania dychu.
