Justínka vďačne poslúchne. Po odpočinku si sadne na veľkú hojdačku na dvore a vyhrieva sa na podvečernom slnku.
Ale niekedy je deň nanič. Justínka strnulo sedí na pohovke. Nepamätá si, čo raňajkovala. Na stole ležia dve vajíčka. Tak som asi ešte nejedla, povie. A čo lieky? Už si si dala? Justínka nevie, iba povytiahne čeľusť tak, ako to robievajú ľudia bez zubnej protézy, a zmätene pozrie na kuchynskú linku. Treba to skontrolovať.
K sviatku mi vždy zloží veršík, ktorý recituje do telefónu. Do veršíka zamiesi modlitbičku, odpočutú gratuláciu z jubilantov v rádiu, aj kúsok smútočného prejavu z posledného dedinského pohrebu. "Tvoj čas sa naplnil, osláviš meniny,...." recituje spamäti, kým v ruke stíska kúsok papiera, keby náhodou zabudla. Keď skončí, nečaká na reakciu a hneď zloží slúchadlo. Volám naspäť, aby som poďakovala. Veď ja už čoskoro zomriem, povie mi Justínka medzi rečou. Hovorí to dlho. Krížik do truhly si rozkázala kúpiť už pred dvadsiatimi rokmi. Ale tajomná sila ju každé ráno prinúti otvoriť oči a vstať z postele, bez ohľadu na to, či bude tento deň dobrý alebo nanič.
Nech ti ani nenapadne umierať, povedala som jej. Veď si ma ešte nenaučila tvoje langoše. Justínka razom ožije, brnkla som jej na strunu. Langoše ťa naučím, povie bodro, a hneď začne plánovať. Keď prídeš, dones kvasnice. Múku mám. Ukážem ti, ako sa robia také langoše, čo sú mäkké ako vata. Také nikde nekúpiš. Justínka vie dlho rozprávať o langošoch. Oveľa dlhšie ako o umieraní.
Od rána je ako na ihlách. Vždy, keď spolu pečieme, tak je dobrý deň. Keď prídem, hladká múka špeciál už leží na stole, aj mlieko má už ohriate v kastróliku, už len doň rozmrviť kvasnice pocukrovanými prstami. Do cesta dáme aj pretlačený strúčik cesnaku, rascu a soľ. Je toto soľ? Pýta sa Justínka a študuje obsah malej cukorničky. Nie, to je cukor.
Cesto sa počas miesenia musí naučiť dýchať, musí mať puchre, ako vraví Justínka. Preto ho treba dvíhať vareškou dohora. Takto, babi? Pýtam sa vždy a Justínka je spokojná. Tebe to tak ide Lenočka, veď ty sa už môžeš za chvíľu vydávať, povie mi. Vydatá som už desať rokov, a kysnuté cesto robievam takmer každý týždeň. Ale toto je iné. Babkine cesto na langoše je redšie než všetky moje cestá, čo som kedy vymiesila. A má puchre. Ako tvoje bruško, mamina. Povedali by moje deti. Priznám sa, Justínkine komplimenty sú mi príjemnejšie.
Justínka mi káže naplniť veľký hrniec teplou vodou a do nej vložiť kastról s cestom. Takto netreba dlho čakať, raz-dva vykysne, vysvetlí. Poslúchnem, veď dôchodcovia mali vždy málo času. A Justínka je dôchodkyňou už dlho. Kým cesto rástlo, pripravili sme dosku na cesto. Treba ju umiestniť čo najbližšie k sporáku, aby išla práca od ruky. A bohato potrieť olejom, aby sa s cestom dobre pracovalo. Je toto olej? Pýta sa Justínka a študuje obal plastovej fľaše. Ruky sa jej trochu trasú. Nie, to je ocot.
Cesto naozaj nakyslo raz-dva. Vyliali sme ho na tabuľu a kovovým krúžkom povykrajovali malé bochníčky, ktoré sme nechali ešte podkysnúť. Justínka mi ukazuje, ako sa z bochníka stáva langoš. Rukami bochník vystiera na naolejovanej doske, až je taký tenučký, že som si takmer istá, že sa pretrhne.
A teraz doň musíme urobiť zárezy. Vyhlási Justínka. Trieskou. Idem doniesť z dielne. Ale babi, nestačí nožom? Lenže Justínka je presvedčená, že potrebujeme kúsok dreva, a už sa aj chystá priniesť úlomok, ktorého tvar aj hrot bude vyhovujúci, keď sa do procesu zamieša mama. Čo je to za výmysel, mami? Trieskou si cesto nikdy nerezala! Presvedčiť Justínku je ťažké. Ale nakoniec naostrím nôž a to ju obmäkčí. Do roztiahnutého cesta urobíme pár zárezov, aby langoš neostal v strede tvrdý ako podošva.
Olej v panvici je už horúci. Neviem si predstaviť, ako toto surové cesto na langoše, miestami celkom priesvitné, ešte aj so zárezmi, prenesiem a nepoškodené vložím do horúceho oleja. Ale naolejovaná doska robí divy. Langoš smažíme chvíľku z jednej, chvíľku z druhej strany. Šup a už je hotový. Teraz rýchlo ďalší. Je to blesková práca. Dvaja sa majú čo obracať. Nič pre deväťdesiatročnú babičku. Jedine ak s vnučkou.
O chvíľu sa na tanieri navŕšila celá kopa langošov, ktoré mama medzitým ponatierala cesnakom. Vieme, že o ďalších pár chvíľ budú preč. Justínka je unavená. Ide si ľahnúť. Teraz budeš vedieť najlepšie langoše, hovorí mi spokojne z pohovky. Kým som tu, môžem ti všetko ukázať. Veď si moja jediná vnučka, povie. Babi, máš ešte ďalšie tri, chcem jej povedať, ale v ústach mám kus langoša a kým ho prehltnem, Justínka zatvorí oči. Drieme.
Aspoň môžem porozmýšľať, aký recept príde na rad nabudúce. Slivkový koláč. Knedľa. Spravový posúch. Je toho veľa. Langoše si ešte tiež budeme musieť spolu precvičiť. Stále dobre neovládam pomer ingrediencií, a aj techniku miesenia treba ešte vycibriť. Justínka mi ešte všetko musí poriadne ukázať, lebo strašne zabúdam.
