Je to liek na akúkoľvek nechronickú fyzickú alebo psychickú bolesť. Vyspať sa dá z hnevu, únavy, opice, bolesti hlavy alebo strachu. Okrem toho vie spánok vynikajúco usporiadať myšlienky. Zobúdzam sa vždy múdrejšia, sviežejšia, pozitívnejšia...krajšia nie, ale to sa dá spraviť. Spánok je taký prírodný ibuprofen, ale lepší.
Normálne človek spáva v noci, ale to je skôr každodenná biologická potreba než hobby. O tom teraz nie je reč. Denný spánok je iný, má veľa podôb. Niekedy je prirodzenou formou úniku, keď si telo hľadá zmysluplnejšie využitie času, než to, čo ho jeho majiteľ práve núti robiť. Myslím si, že človek by sa nemal hanbiť za to, ak pri niečom zaspí. Mrzieť by to malo prednášajúceho, alebo režiséra, spisovateľa...Neudržal pozornosť. Hotovo. Ja napríklad kvalitu knihy meriam aj podľa počtu zaspatí pomerne k počtu strán. Ak na sto strán pripadá viac ako jedno zaspatie, je veľká pravdepodobnosť, že ide o slabú knihu. Pri detektívke sa tolerancia znižuje na polovicu. Samozrejme, záleží aj od toho, ako neskoro a v akej polohe knihu čítam. Do úvahy by sa mali brať len zaspatia za bieleho dňa v polohe sedmo.
Vziať si knihu do postele je totiž istá cesta do ríše snov, a nepomôže ani Dán, ani Brown, ani Rowlingová. Spisovateľ, s ktorým si ľahnem, je v podstate zneužitý na uspávanie. Na druhú stranu, čo je lepšie než také dve relaxačné hodinky v sobotu poobede, pri daždi za oknom, ako včera? Snáď mi Tolstoj odpustí.
Nič sa však nevyrovná zdriemnutiu v dopravnom prostriedku, najlepšie hromadnom. Tlmené rovnomerné hučanie a mierne natriasanie - to je hotový kočík pre dospelých. Doteraz s láskou spomínam na starú karosu, ktorá vyrážala o šiestej ráno z Partizánskeho do Banskej Bystrice. Šofér mal za sedadlom nalepený diplom za milión najazdených kilometrov - predpokladám, že v tomto jednom autobuse. Poznal všetkých skalných cestujúcich, takže pri nastupovaní nebolo treba nič vravieť a rušiť tým ospalú rannú letargiu. Iba sa vzájomným pohľadom uistili: Jasné šéfe, Žarnovica. Bývala tam trochu zima, ale po pár jazdách človek zistil, ako sa má obliecť a kam si má sadnúť, aby mu bolo príjemne. A potom už len zo strany na stanu kväckali hlavy cestujúcich na zákrutách cez Veľké Pole. Bol to dobrý autobus. S dobrým šoférom.
Ak existuje delenie na slnečných a pochmúrnych spáčov, tak ja som to druhé. Vonku na trávičke, v parku na lavičke ani na pláži pod slnečníkom spať nedokážem, len ak z donútenia. Najradšej mám pri "tom" zatiahnutú oblohu a dážď ako bonus. A v poslednom čase aj Leva Nikolajeviča a jeho nevyčerpateľných tisícpäťstopäťdesiat strán Vojny a mieru. Snáď mi odpustí.
