K ozdobám, ktoré moja mama opatruje dlhé roky, pribudne zakaždým nejaká ďalšia drobnosť, malý ľúbivý vianočný gýč, ktorý dotvára sviatočnú atmosféru.
Ja som tento rok na dvierka mikrovlnky nalepila papierovú snehovú vločku, ktorú priniesli deti zo škôlky. Stačí, nie?
Zútulňovanie interiéru nepatrí k mojim obľúbeným kratochvíľam. Ešte aj tapety do spálne čakali v skrini päť rokov, kým sme ich nalepili na stenu. Tapety do detskej izby sú v skrini dodnes, pretože som sa najskôr nevedela rozhodnúť, na ktorú stenu ich nalepíme, potom sa mi zdalo, že vychádzajú z módy, a teraz mám zase pocit, že z nich deti už vyrástli. Ale ak v tej skrini ešte chvíľu vydržia, možno to raz bude pekný vianočný darček pre vnúčence.
Popri nedostatku zmyslu pre interiérový dizajn sa po narodení detí stala ich prítomnosť v dome ďalším argumentom, prečo sa vôbec neoplatí skrášľovať príbytok na sviatky. Načo pekné obrusy, keď budú o chvíľu strhnuté a ukvackané? Načo vešať čokoľvek na stenu, keď naše steny (ale aj zárubne a čalúnenia) sú umeleckými dielami per se, vytvorené na mieru trojicou peračníkových umelcov s fixkou v ruke a voskovkou za uchom. Adventný veniec? Koberec ohorel už počas prvej adventnej nedele. Nezdobím ani medovníky, celkom mi stačí dohliadať na vykrajovanie šiestich detských rúk. A na kieho Jozefa sú mi nové gule na stromček, keď aj starých je na rozbíjanie dosť?
Tak dobre, gule by sa možno aj zišli. Ako som totiž na Štedrý deň zistila, po každoročnej systematickej likvidácii nám ostalo posledných zhruba 12 kusov závesných ozdôb, takzvané zdravé jadro, takže zdobenie stromčeka trvalo približne štyri minúty . Ešte šťastie, že máme tie našuchorené reťaze, ktoré zakryjú každé hluché miesto. Čiže v tomto prípade celý stromček.
Mojej rodine a známym sa napriek všetkému zakaždým podarí nejaké tie ozdoby mi do domácnosti prepašovať. Napríklad minulý rok som k narodeninám dostala vianočnú ružu. To ste mi nemali dávať, povedala som. Obávala som sa, či ten mesiac do Vianoc dožije. Totiž, ako som sa dočítala, taká ruža, to je hotové domáce zvieratko. Orezávať, prihnojovať, dbať na správnu teplotu, od októbra dokonca na niekoľko hodín denne dôsledne zatemňovať! Na moje prekvapenie, aj bez zvláštnej starostlivosti ruža dožila nielen sviatky, ale skrášľovala svojimi lístkami okno celý tento rok. Aj deti k nej boli milosrdné. Chradnúť začala až začiatkom decembra. Lístky začali žltnúť a postupne opadávať. Pravdupovediac, po takom dlhom čase to bola od vianočnej ruže trochu podpásovka. Ale zamaskovala som to tak, že som na ňu zavesila dvoch anjelikov, opäť prinesených zo škôlky.
Zvlášť zákerne mi tento rok vianočné ozdoby prepašovala do domu mama. Na Mikuláša si deti našli v balíčkoch u babky figúrky snehuliačika, trpaslíka a toho tučného chlapíka v červenom úbore, ktorého identita sa v slovenských reáliách tak ťažko určuje. Sklokeramické figúrky. To si im nemala dávať predsa, pošepkala som mame. Už som videla tie obité sklokeramické nosy, hlavy a topánky. Deti totiž vnímajú dušu hračiek, nediskrimunujú ich podľa matérie. Ak je niečo snehuliak, hrajú sa s tým ako so snehuliakom bez ohľadu na to, či je z plyšu, snehu alebo sklokeramiky. Iba v posteli to tretie trochu tlačí.
A najväčšiu lotrovinu mi vyviedla kamarátka, ktorá nám minulý rok darovala vianočnú pyramídu z trhov v Dresdene. Je to tradičný, ručne vyrezávaný, do detailov prepracovaný kolotoč s ľudovými alebo kresťanskými motívmi, s otočnou vrtuľkou navrchu, poháňanou teplým vzduchom, napríklad zo sviečky. Nádherná, precízna ručná práca - a přitom taková blbost, co. Keď sme ich obzerali na trhoch, cena začínala niekde na tridsiatich eurách za najmenší kus. Kamarátka nám darovala pomerne veľkú pyramídu, oveľa väčšiu ako tá tridsaťeurová. Má totiž zvláštny zmysel pre iróniu.
To si nám ale absolútne nemala dávať, zhrozila som sa, keď som otvorila krabičku. Doma som pyramídu párkrát ukákazala deťom, ako sa krásne točí nad plamienkom. Chalani výskali od nadšenia a dvíhali obočie, teda to, čo im z neho ostalo po zapálení druhej adventnej sviece. Potom som poprosila manžela, aby schoval pyramídu na najvyššiu policu, kam nedočiahnem ani ja, ani so štokrlíkom. A dúfala som, že deti ju tam nájdu najskôr po maturite, ak vôbec.
Ale keď sme tento rok na Štedrý deň vyťahovali škatule s ozdobami na stromček (vlastne, ako som spomínala, ostala už len jedna), môj muž nedopatrením vytiahol aj krabičku s vianočnou pyramídou. Mami, to nemôžeme schovať naspäť, to je predsa ozdoba! presviedčali ma deti, keď som sa pokúšala o kamufláž. Zamyslela som sa. Možno majú pravdu. Predsa len, sú už väčší a rozumní. Medovníky vykrojili a poukladali na plech celkom úhľadne a bez hádok. Celý rok nezničili ani jeden kvet na okne. Sklokeramické figúrky už týždeň poslušne sedia na poličke neobité. Dokonca si chlapci podľa mojich inštrukcií sami umyli okno v izbe a potom naň veľmi precízne nalepili hviezdičky. Navyše, z dvanástich gúľ na stromčeku nepadla za vlasť počas zdobenia ani jedna jediná.
Alebo by som bola radšej, keby tá čarovná ozdôbka z Dresdenu dopadla ako naše tapety? Veru nie.
Takže som pyramídu vytiahla, odprezentovala nad plamienkom sviečky, zavesila, pre istotu nariadila dvojmetrové odstupy, a išla sa venovať právam a povinnostiam Štedrého dňa.
A potom, myslím že bola nedeľa, keď som na pyramídu takmer zabudla, alebo mi aspoň prestalo sťahovať žalúdok vždy, keď mi na ňu padol zrak, niekedy medzi štvrtou partičkou čierneho petra a treťou porciou zemiakového šalátu, prišli deti ku mne so sklopeným zrakom. A vraj, to ON si na ňu ľahol. Nechtiac. Ale až potom, ako ju TEN DRUHÝ položil na gauč. Nechtiac. Ale najskôr ju TAMTEN zvesil a hral sa s ňou. Predpokladám, že tiež nechtiac.
Najskôr som sa párkrát zhlboka nadýchla, a keď to nepomohlo, zrevala som ako Bohoušek:
"A komu tím prospějete, co!!!"
Nie presne tieto slová, ale presne týmto tónom, až opadli ďalšie dva lístky z vianočnej ruže. Keď som zo seba dodatočne chrlila síru a vydávala doživotné zákazy, prišiel muž a povedal, že to zlepí. A potom, keď sa mu to nepodarilo zlepiť, tak mi aspoň nalial z orechovky.
Hľadela som sa na tú polámanú pyramídu s vrtuľkou pri kalíšku likéru. Niekto si pustil mikrovlnku. Na jej dverách sa stále vynímala neporušená papierová snehová vločka zo škôlky. Pomedzi jej biele, ručne vystrihované kryštáliky vyžarovalo teplé svetlo 25 wattovej žiarovky. Dnu sa pokojne a spoľahlivo vo vlnách mirkovlnného žiarenia točil rezeň, až kým časomiera neodrátala posledné sekundy. Vtedy elektrospotrebič jemne cinkol ako rolnička, a vzápätí zaspal. To je krása, pomyslela som si.
Vožila som kúsky vianočnej pyramídy naspäť do krabičky a schovala do najvyššej police, kam sa dá dočiahnuť so štokrlíkom. Presne tak, ako som pôvodne plánovala.
