Pomýlení

A ešte pesnička: "Dobré rááno svetlo mojich očí, dobré rááno moja dcérenka!" Pamätám si, ako ma ráno budieval otcov spev a kým som si sediac na posteli pretierala oči, mama mi naťahovala na nohy hrubé detské pančuchy. Vždy sa im vyťahali chodidlá a potom sa mi smiešne plietli pod nohy. Vôbec mi to nevadilo. Spomínam si aj na to, ako babička liezla štvornožky popod stôl a vrčala ako lochneská príšera. S deťmi sme utekali okolo stola, smiali sa a výskali od šťastia. Potom sme na starej kanape pili kakao z detskej fľašky, hoci sme už boli veľké škôlkarky. Škôlka. Pamätám si ranné rozcvičky, ako sme dvíhali ruky k slniečku a potom sme v umyvárni potajomky pili vodu z kohútika, aj keď sme to mali zakázané. Ako sme sa hašterili o najnovšiu technickú vychytávku - hrací obal z bonboniéry. Ako krásne sa na to spomína. A potom prišla revolúcia. Človeče, vravím si, veď ja mám na ten socík len samé príjemné spomienky. Čím to asi bude? Možno tým, že to vôbec nie sú spomienky na socializmus, ale na detstvo. To dá rozum.Keď som bola staršia, nebolo ma treba dlho presviedčať, že sa nám v osemdesiatom deviatom stala dobrá vec. Že je lepšie kupovať drahé knihy, ako mať zakázané čítať. Že je lepšie mať na volebnom lístku na výber samých neschopných kandidátov, než mať vopred naordinovaný hlas pre víťaza. Že je lepšie mať možnosť, ale nemať prostriedky, ako mať dosť prostriedkov, ale žiadnu možnosť. O tom predsa nikoho netreba presviedčať, to pochopí aj hlupák.Prečo potom počúvam toľkých ľudí spomínať na socializmus s takou nostalgiou? S nostalgiou, ktorá niekdy prerastá až do vôle zvrátiť chod spoločnosti opačným smerom? To predsa nemôžu myslieť vážne. Verím, dúfam, že to všetko je len skrytý smútok za mladosťou. Pomýlený. Iba tak sa to dá pochopiť.