Čo dokáže sídlisko

Ako znalec pomerov sídliskového detstva prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia tvrdím, že nebolo o nič chudobnejšie než hociktoré vidiecke. Teda, možnože aj o čosi chudobnejšie bolo, ale my, deti z ulice, sme nemali čas zapodievať sa hlúposťami o nerovnomernom rozdelení statkov. Pravda je, že sme si nevili vence z lúčnych kvetov a nehrali sme sa kolo kolo mlynské v zelenom háji v tráve po kolená. Nekŕmili sme zajačikov a nenaháňali po dvore sliepky, nič také. Museli sme pracovať s materiálom, ktorý bol na sídlisku k dispozícii – teda betón, prašáky, ploty, obrubníky a všelijaké tyče trčiace zo zeme. A samozrejme, paneláky. Nebolo to jednoduché. Keď sme napríklad vyhladli alebo vysmädli, nemohli sme si len tak skočiť núter po kus makovníka, ale bolo treba dokričať na štvrté, šieste, alebo aj desiate poschodie. A potom ešte odsledovať, kam nám maminka vyhodila a čo vyhodila. A aby nás to netrafilo, lebo z desiateho poschodia mohol aj maslový rožtek rozbiť hlavu. Všeličo sme vedeli zúžitkovať na hry, veľa sme improvizovali. Stačila krieda, kus gumy, vyfučaná lopta… keď si tak spomínam, väčšina našich lôpt bola vyfučaná už pár dní na to, ako sa kúpili – ale nie o tom som chcela. Rada si spomínam na jednu hru, ktorú sme si vymysleli. Spočívala v tom, že jeden z nás obetoval nejakú svoju drobnosť: hračku z kinderka, nálepku z kukuruku, hocičo srdcu blízke. Niečo ako keď dávame vecné dary do tomboly. To bol takzvaný poklad a pred ostatnými bol utajený. Po chodníkoch označil tento hráč - vedúci hry - šípkami niekoľko cestičiek z jedného bodu. Tie sa mohli všelijako rozdeľovať, spájať, všelikam mohli viesť. Hracou plochou bolo celé sídlisko. Ale len jedna trasa viedla k pokladu. Ostatné končili napríklad slepou uličkou, alebo viedli k pohodenej banánovej šupke, pod ktorou bol kriedou napísaný sarkastický odkaz: “šmykol si sa, máš smolu”. Alebo človek zistil, že chodí stále do kruhu, alebo že sa dostal naspäť na začiatok. Bola to pekná hra. Taká zaujímavá. Niekedy mám pocit, akoby som ju hrala aj dnes. Ale už nie na sídlisku. Cestičky sú teraz oveľa dlhšie, oveľa kľukatejšie a nepredvídateľnejšie. Niekedy ani nevidno na druhú stranu chodníka. Niekedy má človek pocit, že sa stratil a nevie ako ďalej. Navyše bez istoty, že ten poklad vôbec niekde čaká. A ak áno, čo je to vôbec za poklad. Či to náhodou nie je len psie hovienko – lebo aj to sme raz hľadali. Ono, ja toho o živote veľa neviem a nezvyknem ho ani slovne nadrábať o žiadne kvetnaté metafory, ale táto jedna sa mi práve teraz hodí. Je dobré si veci z času na čas zjednodušiť. Odkopnúť tú slizkú šupku, vrátiť sa späť a začať odznova, iným smerom. Tak jednoducho, ako kedysi na sídlisku. Veď uvidíme, čo bude.