Zima a Vianoce u starých rodičov, to sú čarovné spomienky snáď pre každého.
Ja osobne keď počujem praskanie ohňa vybaví sa mi pec v kuchyni u babky a dedka. Na prípecok sme sa "nasúkali" aj štyria-piati. Bolo to v kuchyni "vychytené miesto". Nešťastná z nás bola len mačka ktorá sa na pec medzi nás nezmestila a (to si ona myslela) bolo to jej miesto.
Kým sme sa však "vyteperili" na pec predchádzala tomu "rodinná sánkovačka" To sa na začiatok dediny, hore k zastávke, vytiahli všetky sane čo boli v dome a Danka (mamina sestra) s kopcom detí šup "do vláčika" zapojiť sánky a ideme až dole, ku križovatke ciest k priehrade a kostolu. Sneh sme mali všade, ešte aj za krkom a po dvoch-troch hodinách sme prišli domov vymrznutí a mokrí ale síce unavení a spokojní. Nie raz sa k nám pripojili aj naši rodičia ...
A vtedy prišiel rad na pec. Príjemnú, vyhriatu, veľkú. Babka kým sme boli vonku upiekla svoj fantastický šálkový koláč, uvarila voňavý čaj so sušenými jabĺčkami a kým sme dupotali popod okná verandy a kopec snehúľ a mokrých stôp nechali v chodbe v kuchyni už čakali čisté, suché veci na prezlečenie. Kým si každý našiel svoje miestečko mokré veci už viseli na šnúrach natiahnutých cez kuchyňu. Čaj do skrehnutých rúk a k šťastiu nám nič nechýbalo. Z pece sa ozýval chichot a smiech, no keď zaznela dedkova výzva "Gros?" ("Hráš" po goraľsky) v mihu za stolom sedela partia a už sa rozdávali žolíkové karty. Niekedy sa hralo len tak, inokedy niekto vypriadol zo špajzy veľkú zaváraninovú fľašu s fazuľou a hrali sme o fazuľky.
Zásobu sušených jabĺk som si vždy od babky odniesla aj na internát. Večer, keď sme už mali voľno bylinkový čaj so sušenými jablkami od babky bol balzam na dušu ale aj na unavené telo.
Tak už viete ako vonia aj zimná Orava ...
