O stratených kľúčoch

Ale že si tieto veci niekto niekde len tak nechá, alebo mu vypadnú z vrecka, to nechápem.

Od tohto môjho vyhlásenia neprešiel ani týždeň. Po náročnom a horúcom dni idem domov z kancelárie. Kľúče odkladám na ich miesto do kabelky a hľadám tie od bytu. Tam kde bývajú bežne nie sú. Hľadám v ďalších pár vreckách kabelky - niet ich. To už ma oblial ten povestný studený pot. Hľadám po celej kabelke, čerstvo vytlačený scenár dočasne putuje na schody, pekne vedľa bielej palice, puzdra s liekmi a mp3jkou, no kľúčov niet. To už sedím na schodoch aj ja a v duchu upokojujem svoj organizmus. Keby bol napojený na nejaký merač stresu tak ten prístroj hádam aj skáče od nameraných hodnôt. Ukladajúc si pakšamenty už v duchu vysvetľujem mamine čo sa mi stalo, paralelne ide myšlienka kade som chodila a že ak niekto moje kľúče nájde snáď ich dá vo vestibule vchodu na nástenku ... Skrátka v hlave taký guláš aký by ani Jamie Olivier nezvládol. No ešte kým zavolám domov ešte prezriem bočné vrecká kabelky kde kľúče zvyknem mať. A boli v tom poslednom! Zabalené v papierovej vreckovke kvôli ktorej som to vrecko ani veľmi nekontrolovala. Ten pocit úľavy pozná asi každý. Tuším som si od radosti aj zvýskla. :)

Že niekomu vykradnú kabelku, to chápem. Ale že niekto stratí kľúče vo vlastnej kabelke? No šikovným patrí svet, no ... :)