A tak som si ráno „potiahla“. Bežne vstávam pred ôsmou, dnes si môj človek povedal, že si zaslúži výnimku; no a keďže mozog je za každú srandu tak ju aj dostal a ja som sladko spala, kým …
„Dedko, a ako sa volá ten vodič tohto červeného auta?“ Počujem v polosne a uvažujem kde sa tam berie Danielko. Počujem však aj dedkov hlas, ktorý Danielkovi hovorí, aby sa rozlúčil s ockom, ktorý ho k nám doviezol, najskôr švagrove „Szia Danika“, potom Danielkovo: „Szia apuka“, no to už som bola úplne pri vedomí a užívala si Danielkov štebot. Kým som sa vytrtúlila z postele, prešla cez wc, kúpeľňu do kuchyne „moji dvaja chlapi“ - synovec a otec, už zase riešili ako sa volá ujo, čo šoféruje jedno z x autíčok.
Raňajky a po nich – počítaaač! Dedko má v tej magickej skrinke pár hier, ktoré Danielko môže, teda má ich rád. A už sa pretekajú, kričia od radosti, „jajkajú“ keď sa niečo nepodarí, tešia sa keď sú druhí, dedko vysvetľuje prečo Dani nemôže ísť stále len na plný plyn …
„Ešte jednu hru, a končíme.“ navrhuje dedko: „Dobre?“ Danielkovi sa to celkom nepáči, ale súhlasí … Vie, že dedko sa ako že nič, dá nahovoriť na ešte jednu a potom ozaj skončia.
Daniel, domov, dobro, dôvera … No nezačína sa slovo „rodina“ na „D“?
