Hodím okom po okne a zisťujem, že už je dosť šero. Čas na večeru, myslím si a vystieram človeka, ktorý zvukom robí reklamu na štrko-piesky, národný podnik. Medzizastávka na wc - čudný zvuk z nádržky, myslím si a keď si chcem umyť ruky zisťujem prečo - nemáme vodu. V kabelke mám antibakteriálny gél - sice chabá náhrada, ruky neumyje, ale nepôjdem do chladničky s takými rukami ...
Tak nebude ani čaj, sklamaná sa vzdávam predstavy teplého nápoja.
Prežúvajúc večeru mi myšlienky chodia okolo vody. Nie panicky, tak normálne. Asi je nejaká havária, myslím si. No otravovať susedov, aby som zistila či problém viem posunúť, sa mi nechce. Ale čo ak nejaká rúrka praskla tu, v dome, a naša pivnica už nacvičuje kraula? Dole po tých schodoch zídem jedine ricky, alebo po štyroch. A tak som vošla do chodbičky pred schodami. Dole ticho, ako že "tu sa nič nedeje". No poznáte to, chrobák v hlave už hlodá. Volám ocovi a zisťujem, že voda nie je v celej časti mesta. Fajn, nemusím ďalej riešiť ...
Chcelo by to umyť po sebe riady, nedá sa.
Chcelo by to (okolo 21. hodiny) ísť do postele, no ako, keď som ešte nemohla spáchať večernú hygienu.
Chcelo by to použitie wc (oco mi so smiechom radí - pokojne choď do záhrady, keď môžu túlavé mačky, hádam môžeš aj ty, veď si na svojom) - predstava pri ktorej sa musím smiať lebo ... lebo musím, ale k realizácii našťastie nemuselo prísť.
Chcelo by to čo len opláchnuť si ruky, nie je v čom.
Okolo deviatej vodu pustili. Šla taká tá škaredá, čo vyplaví z rúr desaťročné nánosy toho, čo pijeme, ale šla, už to bol prísľub! A mne nenormálne odľahlo - na púšti som sice nebola, ale o vodu som prosila možno viac, ako tí, čo tam žijú. Oni totiž vedia, ako bez nej tú "chvíľu" prežiť. Výpadok kvôli havárii trval možno 4 hodiny, no ja som bola úplne "ľavá"
