Odvtedy som túto cestu absolvovala niekoľko desiatok krát a bolo aj to že pod Novým mostom som akosi stratila orientáciu a pešíkovala som až k zastávke PKO ... Isté však je že teraz už nemávam ten pocit dedinskej nány ktorú zaskočí každá zmena.
Väčšinou mi už cestovanie a MHD problém nerobia. Skôr mám "problém" so spolucestujúcimi. Pamätám si jednu cestu autobusom z Hlavnej stanice. Tá zastávka je mi známa rôznymi predajcami parfémov, hodiniek (a ja neviem čoho "zaručene kvalitného") tmavšej pleti a nie veľmi vyberaných spôsobov.
Ale ako zistiť číslo autobusu ktorý prichádza? Potrebujem sa dostať na Molecovu. Veľakrát mi pomôže keď sa ľudia spolu bavia a navzájom si povedia kam idú. No a čo, ja viem že počúvať cudzie rozhovory sa nepatrí, veď mňa ani nezaujíma že pani ide domov a že teraz kúpili byt v Karlovke "Vieš, oproti Lidlu, okná nám pozerajú práve na Lidl ..." Mne stačí keď dotyčná pani bude rozprávať (budem vnímať len hlas - chce to asi cvik ale funguje to) a tým ma v podstate dovedie do správneho autobusu.
V ten deň na zastávke stála len roztrúsená skupinka mlčanlivých cestujúcich. Vtedy nemám tiež problém, veď sa len opýtam ... Ale koho? Čo ak natrafím na osobu ktorá kým mi poradí stihne mi aj "skontrolovať" obsah kabelky? Veď ten človek ktorému vo vetre šuští igelitka môže byť matka rodiny medzi dvoma nákupmi, čo by povinnosťami "provianťáka", ale môže to byť aj bezdomovec sediaci na lavičke ktorý má v tej igelitke ktorú počujem celý svoj majetok ... Tak som to riskla a oslovila som prvého človeka čo mi stál najbližšie. "Prosím vás, kedy pôjde autobus na Dlháče?" Nič. "Prosím vás, kedy pôjde niečo na Dlhé diely?" opakujem svoju otázku. Reakcia žiadna. Uvažujem - hádam nemám niečím okvapkaný sveter, alebo dieru na nohaviciach že vyzerám ako bezdomovec. Nebodaj si nemyslí, že ho tou bielou palicou namiesto poďakovania pohladím po krížoch? Vtom prichádza starší pán, ktorý sa ma hneď pýta či potrebujem pomoc, tak som mu svoj problém zverila. Iste, upozorním vás. Videl som že ste sa pýtali tu mladého muža. Ten má v ušiach slúchadlá a navyše vám stojí chrbtom. oznamuje ujo ochotne.
Sranda býva aj pri cestovaní so sprievodcom. Nezabudnem na jeden zážitok. Moja sprievodkyňa ma požiadala aby som ju "tu" počkala, že si ide kúpiť noviny. Lenže to "tu" bolo akurát pred verejnými záchodmi a ja som bola úplne úžasne otočená práve do dverí. No a keďže nereagujem na zrakové podnety vyzeralo to ako keby som úchylne hypnotizovala dvere pánskych toaliet. Keď prišla moja sprievodkyňa strašne sa smiala. Keď mi povedala na čom, smiechu som sa nezdržala ani ja. Humor je najlepší liek ako zvládnuť podobné trapasy.
:)
