Kým spustíte kritiku,
skúste si pozrieť, v akej rubrike je môj článok zaradený a tak k nemu aj pristupujte - ako k pokusu o určitý nadhľad. (...A možno aj nie.)
Dajú nás do laty
A nehovorte, že nie. Či ste menežér, zdravotník, lekárka a či murár, vaša mama a stará mama sa na vás pozrú a viete, "koľká odbila". Veď u mamy v kuchyni či obývačke odložíte kravatu, vypnete notebook a pri nedeľnom obede si neprečítate SMSku, lebo babka mobily pri stole netoleruje. A či máte 15, alebo 55, skúste si k stolu sadnúť bez toho, aby ste si umyli ruky. Mama pozrie na vás, na kúpeľňu, dvihne obočie a vy "gumujete".
Vlastne, keď som bola v puberte a ku mne sa začali dostávať informácie o feminizme, celkom som nechápala. Veď u nás doma vždy velili ženy, hovorila som si. A nie, neboli to nejaké upäté plukovníčky, či tvrdou rukou vládnuce panovníčky.
ONY vládli láskou a dobrým slovom
U nás doma sa nikdy nekričalo. Vlastne si ani nepamätám, aký hlas mala v hneve hociktorá babka. A neviem to v podstate ani u mojej mamy. Neznáša hádky a spory, preto sa im vyhýba. Ženy rodov, z ktorých pochádzam, sa nepotrebovali presadzovať. Doma bola mama autoritou, rovnako, ako otec a v práci, lebo áno, celý produktívny vek pracovali, si každého, kto by mal nejaký problém, vedeli patrične "upratať". Nie silou, či agresívnym vynucovaním si ženských práv. S gráciou dotyčnému na jeho drzosť vedeli odpovedať tak, že viac si nedovolil. Boli to sebavedomé ženy.
Skúste ale takej žene siahnuť na jej potomstvo, rodinu
Len potom uvidíte, čo dokáže mama a jej láska voči jej deťom. Pravda, chce to jeden predpoklad. Tá mama musí byť na svoje dieťa hrdá. A preto ešte nenastal ich čas. Nebudem na nikoho ukazovať prstom, ale takých mám, ktoré môžu byť hrdé na svoje deti pôsobiace trebárs v politike, by sme porátali na prstoch dvoch rúk.
