Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík: Vždy pripravený!, Šlabikár šťastia 3., Šlabikár šťastia 1., Šlabikár šťastia 2., Vzťahy (Úvahy), Tak plače a smeje sa život, Zachráňte malého Paľka!, Po stopách komedianta, Sárka Ráchel Baričáková, Sex (Úvahy), NEVERŠOVAČKY (Básne), PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne), SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (Román, KÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (Román, RAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/Rom, ČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS), EGYPT (Cestopis), Ekvádor (Cestopis), ETIÓPIA (Cestopis), FRANCÚZSKO (Cestopis), INDIA (Cestopis), JORDÁNSKO (CESTOPIS), KOSTARIKA (Cestopis), Mexiko (Cestopis), Nový Zéland (Cestopis), PANAMA (Cestopis), POĽSKO (Cestopis), SLOVENSKO (Cestopis), THAJSKO (Cestopis), USA (Cestopis), VIETNAM (CESTOPIS)
Boli tomu už asi tri mesiace, čo som sa rozišiel s Nikou. Urobil som tak tesne po jej príchode zo Španielska. Plakala, zúrila, prosila, preklínala ma, odlmčovala sa a následne ma vyhľadávala, nenávidela ma, nabiehala mi, pokúšala
Už som pochopil, prečo človek z New Yorku nadáva na Moskvu, Moskovčan na Bratislavu, Bratislavčan na Martin a ja – Martinčan na Leopoldov. Prečo celý vytočený cedí cez zuby, v akej dedine sa to nachádza a že tu nič nefunguje... Že
Vrátil som sa domov. Pred vchodom som stretol suseda, ktorý býva podo mnou. Nepozdravil sa mi. Buď sa nejakým kanálom dozvedel, že sme tú postaršiu susedku vedľa nás zabili my s Nikou, alebo neznášal Music Box. A možno sa iba zle
Sníva sa mi, že je obrovské zemetrasenie. Budím sa na strašný hluk. Podobný si pamätám jedine keď v našom paneláku menili strechu a staré škridle začali hádzať o siedmej ráno rovno do traktorovej vlečky, ktorú zanechali kde inde, ako tesne pod mojim oknom. „To si nevšímaj, každý pondelok chodia smetiari,“ vraví Barborka. „Smetiari? Pouliční grázli to boli, čo trieskali železnými tyčami od šiestej hodiny ráno do odtokových rín! Neklam ma!“ Neodpovedala a ja som pochopil, že v nedeľu tichučká parížska ulička nachádzajúca sa v centre mesta sa ráno v každý pracovný deň dokáže zmeniť na beštiu trhajúcu spánok na márne kusy. Slečna sa vyspnikala do ružova. Okno jej spálne sídliacej na druhej strane domu totiž ústi do vnútorného dvorčeka. Začal som v tom hľadať úmysel.
Report z môjho pobytu v Paríži uverejňujem s nejakým meškaním. Nebolo času na písanie v reálnom čase, preto také echo. Nie je to klasický cestopis na aký ste možno zvyknutí, ale veď posúďte sami... Viedeň. Letisko. Tridsať minút do odletu vchádzam do haly na odbavenie. Chvíľku zmätkujem, ale nakoniec vďaka tomu, že všade chodím neskoro a som tak slušne vyzbrojený voči časovému a nervovému stresu, sadám pokojne do lietadla. Vzlet, spánok, letušky, praženica s chlebom, džús, spánok, sused Arab ide na vecko, spánok.
Radka bola vychovaná v tvrdej kresťanskej viere. Na rozdiel odo mňa sa nevedela vymotať z pazúrov fanatickej a despoticky veriacej mamy. Paradoxne na to počúvala punk, pila odušu, fajčila cigarety a trávu a bola skoro stále v ťažk
Nikam som nešiel. Zavolala a prišla sama. Vierka zo Zvolena. Neveril som vlastným ušiam. „Ahoj, Klever. Som u vás v meste.“ „Vierka, do pekla, čo tu robíš?“ spýtal som sa a už som cítil, ako som v nej. „Vraciam sa z Blavy. Zaspala
Letné festivaly sú úžasná vec. Hlavne, keď sa vám niečo stane na tele (či na duši). Na šťastie teraz utrpelo len moje telo – tržná rana na ruke tak na päť štichov. Keď som sa dosť vytešil z kamarátov, ktorých moja diera v ruke pri
Zobudil som sa s pohľadom na neotvorený balíček pánskych prezervatívov. „No krásne ráno,“ pomyslel som si, „teda večer,“ opravil som sa. Otočil som sa k ešte spiacej Lenke a uzrel jej kerku na chrbte. „No nie je to až také zlé,“ r
Kľakol som si na ňu. Podvedome som cítil, že je pripravená prijať ma. Priam sa tešila a tryskala z nej radosť, že prinesie ďalší nový život. Najprv som ju jemne hladil dlaňou a až potom som do nej vopchal prst. Bola vlhká. Zobral
Nika odišla na tri týždne do Španielska. Týždeň na to volal Borix. Bol to môj veľmi dobrý kamarát z nášho škaredého hlavného mesta. „Keď už si ten slamený vdovec, tak prídem za tebou pokvasiť na pár dní. Budeš mať čas?“ Spýtal som
Vyšiel som si do obchodu. Mám ho za rohom a brucho už kričalo, že chce to svoje. Stál som v rade na zaplatenie. Predo mnou bola babička, tipoval som jej na šesťdesiat - sedemdesiat rôčkov. Skôr si viem predstaviť Mečiara, ako vedľ
Prišiel čas dať tomu tučniačikovi meno. Nečakal som, že ma bude navštevovať tak často, ináč by som to urobil už skôr. A tak som ho nazval Frank. A práve Frank mi sedel celou svojou váhou na hrudi a búšil do mňa mobilom. „Zvoní, čo
Nejako podvedome sa u mňa zbiera čoraz väčší pocit, že sa v tejto dobe stávame zajatcami niečoho, čo nie je hmatateľné, nie je to vidno, ale berie nám to život. Píšem o chorej dogme mamonu, ktorú nám tento kapitalistický systém ne
„Čo tu stojíš a hľadíš tak vystrašene na tú Billu, ako bezdomovec do sudiaka?“ Otočil som sa. Vedľa mňa stál Števo s partiou. Niesli si so sebou bubienky a ako som ich poznal, tak určite aj nejaké omamné látky. Boli oblečení v roz
Kráčal som naším námestím. Bol obyčajný všedný pracovný deň doobeda, ale ulice boli plné, ako keby tu zavládol komunizmus. Áno, našimi pionierskymi vedúcimi tak krásne opísaný čas, keď už ľudia nemusia pracovať a peniaze strácajú
